je stále stranou jedného človeka a tiež, že medzi zjazdmi najvyšší orgán hnutia, ktorým je republikové predstavenstvo, patrí len a len tomuto mužovi. Vladimírovi Mečiarovi.
Okrem tohto znovu potvrdeného poznania je najväčším výsledkom od volieb sa tiahnuceho rebelovania Vojtecha Tkáča a jeho mužov iba to, že abdikovali zo svojich funkcií. V sobotu Tkáč z funkcie podpredsedu HZDS, Ján Gabriel z predsedu Rady HZDS a dnes sa Ivan Kiňo vzdá postu predsedu banskobystrickej krajskej organizácie HZDS.
Vnútrostranícka kritika, pokus vyvodiť dôsledky za neúspešné parlamentné voľby z jesene 2002 a tiež personálnu zodpovednosť za ne zo strany Tkáča a spol. sa teda skončila. Vyprázdnili svoje pozície a stali sa radovými členmi hnutia, ktoré ešte stále nie je schopné vlastnej sebareflexie a ešte stále nenabralo v snahe zachrániť odvahu zosadiť zo svojho čela Vladimíra Mečiara. Hnutie teda aj naďalej ostáva v izolácii a jeho koaličný potenciál ostáva aj naďalej v bode mrazu.
Po víkende však vystala pre tkáčovcov otázka čo ďalej. Mečiar neodpúšťa, a tak ich politický život sa u neho blíži k záveru. Ich jedinou šancou je, ak ich je skutočne toľko medzi poslancami, vytvoriť si poslanecký klub a začať pracovať na budovaní vlastnej strany. S Gašparovičovým HZD nemôžu počítať. Animozita medzi ním a Tkáčom je známa. Gašparovič mu asi nikdy neodpustí, že mlčal, keď sa po svojom nezaradení na kandidátku hnutia pustil do Mečiara. Logickým by teda bolo, keby sa vďaka Mečiarovi opäť rozšíril počet politických subjektov na slovenskej politickej scéne.
Očakávať po tomto všetkom, že by snem HZDS na začiatku leta, kde sa má hovoriť aj o prehratých voľbách, mohol byť ešte dramatický, je zbytočné. Vnútrostranícka opozícia sa sama vylúčila z možnosti ovplyvňovať stranícky život Mečiarovej strany, v jej vedení ostali len jeho poslušní predstavitelia a iba on sám môže dodať snemu na dramatickosti. No zatiaľ sa však nezdá, že by sa chystal odísť z čela svojho hnutia.
