Spor o to, či zákon, ktorý do dvanásteho týždňa tehotenstva umožňuje vykonať interrupciu, je v súlade s ústavou, patrí k právne najzložitejším a spoločensky najcitlivejším sporom, aké doteraz Ústavný súd rozhodoval. Na jeho verdikt môže vplývať veľa okolností. Napríklad to, kto a ako bude zastupovať stranu „žalujúcu“, teda skupinu poslancov KDH, SNS a HZDS, ktorá podnet podala, ale aj to, kto a ako bude zastupovať druhú stranu, čiže parlament. Faktom je, že o zástupcoch oboch strán rozhoduje jedna a tá istá osoba: predseda KDH a predseda NR SR Pavol Hrušovský. Konflikt záujmov, do ktorého sa nezavinene dostal, vyriešil tak, že sa v oboch prípadoch správal ako predseda KDH.
Politik Hrušovský sa pričinil o to, že snem KDH prikázal poslancom, aby podali podnet na Ústavný súd. Ako šéf strany si vyberie, kto bude zastupovať skupinu poslancov pred súdom. Politik Hrušovský je teda najvyšším predstaviteľom jednej z dvoch sporiacich sa strán. Z toho vyplývala povinnosť, aby sa ako ústavný činiteľ, predstaviteľ druhej sporiacej sa strany, nedopustil ničoho, čo by spochybnilo jeho nestrannosť ako predsedu parlamentu. On však v rozpore s vôľou Ústavnoprávneho výboru NR SR nevymenoval za „obhajcu“ ústavnosti sporného zákona predsedu výboru Jána Drgonca, ale advokáta a poslanca HZDS Miroslava Ábelovského. Pritom je očividné, že bývalý predseda senátu Ústavného súdu, sudca spravodajca v najdôležitejších kauzách éry mečiarizmu, autor mnohých kníh a odborných štúdií je na zastupovanie pred súdom lepším kandidátom ako advokát, ktorý sa stal verejne známym vďaka tomu, že zastupoval predsedu HZDS v kauze nezákonné vyplácanie odmien, a ktorý svoje kvality ústavného znalca predviedol v debate s ministrom Lipšicom vyhlásením, že zákon o špeciálnom prokurátorovi by bol v rozpore s ústavou.
Pavol Hrušovský hovorí, že vymenovaním Ábelovského iba využil „právo dané z ústavy predsedovi Národnej rady“. Šéf parlamentu, ktorý v brilantnej novoročnej eseji vysvetlil, aké dôležité je „nastolenie novej politickej kultúry“, by mal vedieť, že úroveň politickej kultúry závisí aj od toho, akým spôsobom využívajú ústavní činitelia práva dané z ústavy.
