Mal povesť pragmatika, cynika, chladnokrvného politika. Niektorí ho dnes nazývajú zradcom alebo dokonca monštrom. Cieľom tohto rozhovoru nie je súdiť Gustáva Husáka. Chceme len ukázať, ako ho videl a vidí jeho starší syn, architekt VLADIMÍR HUSÁK. Vraví, že dodnes čerpá z kníh o umení a dejinách, ku ktorým ho priviedol jeho otec. Profesionálne sa venuje historickej industriálnej architektúre a nepáči sa mu, ako sa k jej ochrane stavia štát.
TEXT: Iris Kopcsayová
Aký bol váš otec?
„Bol konštruktívny a sústavne študoval. Povestná bola jeho knižnica, tá je pre mňa doteraz úžasným zdrojom toho, čo viem a aj vďaka nej si uvedomujem, čo všetko ešte neviem. Jeho najbližším priateľom bol Laco Novomeský a aj cez neho získaval otec prehľad o krásnej literatúre. V knižnici mal celú slovenskú a svetovú klasiku, a tiež knihy o umení a dejinách. Dodnes z nich čerpám. Otec ma napríklad priviedol k F. X. Šaldovi. Našiel som dávnejšie jednu knihu, ešte z tridsiatych rokov, v ktorej sú podpísaní mama aj otec. Sú v nej úžasné Šaldove pohľady na rôzne úseky dejín a umenia. Vžila sa predstava, že všetko vedel a o všetkom rozhodoval sám. Otec sa vždy zaujímal o názory druhých. Jeho zaujímalo, čo si druhí mysleli, ale vytváral si vlastný názor. Priviedol ma k menám ako Erazmus, Spinoza, Kant. Pamätám sa, že na nás oboch veľmi zapôsobila kniha Radovana Richtu Civilizace na rozcestí.“
Čítal aj beletriu?
„Áno, ale klasiku mal už dávno prelúskanú. Veľmi rád čítal eseje. V posledných rokoch hovoril, ako ho mrzí, že sa nedostáva k beletrii. Keďže mal cez deň zamestnaný mozog inými témami, pred spaním sa potreboval skôr upokojiť. Mal preto veľký prehľad v detektívkach, napríklad v severských.“
Čo ešte rád robil?
„Kedysi veľmi rád fotografoval a vyvolával fotografie. Staral sa o záhradu, veď bol z roľníckeho prostredia. Veľmi rád šoféroval. To bola jeho vášeň.“
Nemal šoféra?
Podľa toho, o akom čase hovoríme. Keď bol vo funkcii, patrilo to k tomu.“
Ako sa správal k vám, deťom?
„Pamätám si ho skôr až z obdobia, keď sa vrátil z väzenia. Predtým sme nemali veľmi možnosť byť spolu a boli sme tiež veľmi malí. Mal som šesť rokov, keď ho zatkli, ale pamätám sa, ako mi neskôr, počas strednej školy, pomáhal s latinčinou a dával nám diktáty. Keď mamka zomrela, tak vymyslel úplne pamätné prázdniny do Juhoslávie a Bulharska, bolo to v roku 1966. Podnikli sme obrovskú poznávaciu cestu spojenú s kúpaním. A keďže nemal skúsenosti s varením, boli sme dvaja chalani a jeden tato, tak to bolo dosť veselé, taká dovolenka so salámou. Utkvelo mi, že celý čas túžil prečítať si Aragonove Súbežné dejiny ZSSR. Stále ich mal pri sebe, dúfal, že konečne sa nájde chvíľa, aby sa do nich pozrel, ale myslím, že sa mu to vtedy nepodarilo.
Ako ste cestovali na dovolenku? Lietadlom?
„Autom sme šli. Tato šoféroval, ja som mal už 21 rokov, brat 19, takže trošku sme sa pri šoférovaní striedali. Bola to obrovitánska cesta. Išli sme cez jadranské pobrežie a nakoniec sme cez Skopje prešli do Sofie a až do Varny.“
Kde ste boli ubytovaní?
