Vážený pán Ján Čarnogurský, vážim si vás za vaše občianske postoje v časoch neslobody i za niektoré postoje po novembri 1989. S niektorými vašimi tvrdeniami v prílohe Česko - Slovensko (SME 2. 1.) však nemôžem súhlasiť. Dovoľujem si reagovať aj preto, lebo tieto názory sa objavujú aj u iných politikov KDH a „národnejšie“ orientovaných strán a pri nesprávnej interpretácii môžu byť dokonca aj nebezpečné.
Ide v podstate o dve vety: „Verím, že národ je prirodzenou spoločenskou jednotkou. Vlastný štát je najvyššou mierou slobody pre takú jednotku, dokonca aj slobody robiť zlú politiku.“ Musím konštatovať, že z vedeckého hľadiska tu ide len o akési fixné idey, ktoré nemajú nijakú oporu v modernom historickom, etnologickom a politologickom bádaní.
Prirodzenou spoločenskou jednotkou je skupina s niekoľkými desiatkami jedincov (lovecko-zberačské tlupy, neskôr usadlí poľnohospodári v malých osadách). Všetky vyššie formy organizovania spoločnosti vznikli z rôznych mocensko-politických dôvodov, sú teda organizované „zhora“, teda sú neprirodzené. Patrí sem aj národ, ktorý však vzniká až v novoveku, predtým možno hovoriť nanajvýš o etnikách, etnických skupinách, kmeňoch a pod.
Toľko teda len v čisto akademickej rovine. Vo vašej druhej vete sa však odráža nebezpečná tendencia „zbožštenia“ štátu ako niečoho posvätného a zároveň najväčšieho dobra pre národ. Nezáleží pritom na jeho charaktere (môže robiť aj zlú politiku). Toto je veľmi krátkozraké tvrdenie, hraničiace s morálnym relativizmom. Pravdepodobne preto sa u „národniarov“ prejavuje istá nechuť odsúdiť prezidenta Tisa a vôbec vojnový Slovenský štát za jeho nedemokratické, a v niektorých prípadoch aj antihumánne činy.
Neprekáža, že sme obrali Židov o majetok a neskôr ich deportovali, hlavne že sme sa ako národ mali dobre. Aj Nemci árijského pôvodu sa mali v prvých rokoch druhej svetovej vojny relatívne dobre (pravda, ak odrátame Hitlerových odporcov v koncentračných táboroch, prípadne tých zavraždených), čo na tom, že to bolo na úkor iných národov a štátov.
Dovedené ad absurdum - prečo by sme nemohli predávať naše zbrane povedzme Saddámovi Husajnovi, však by nám to prinieslo nemalé zisky a iste by sa mal slovenský národ lepšie.
Uprednostňovanie vlastného národa či skupiny má iste svoje historické opodstatnenie, dnes už však skutočne nie je na mieste. Ak pôjdeme na pohreb súdruhovi Husákovi len preto, že bol odsúdený ako slovenský nacionalista, a naopak nesúhlasíme so stíhateľnosťou Mečiara, lebo bol „zakladateľom“ štátu (čo, mimochodom, nie je pravda a vy to iste viete tiež) - je to naozaj morálny relativizmus, ktorý by v repertoári kresťanských politikov nemal čo robiť.
Autor: EDUARD KREKOVIČ(Autor je profesorom Univerzity Komenského)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
