Otázka etiky, kultúrnosti a pamäti národa, ktorá sa spája s odstraňovaním sôch, má aj v našej spoločnosti dve odpovede.
TEXT: Pavel Dvořák, FOTO: Jakub Dvořák
[content type="longread-pos" pos="right"][/content]
V Bratislave koluje historická anekdota: zo Štefánika vraj odliali sochu Josifa Vissarionoviča Stalina.
Nie je to pravda, je však isté, že Bratislava bola prvým mestom na Slovensku, ktoré sa mohlo pochváliť bronzovým pomníkom vtedy ešte živého, zdravého a zbožňovaného vodcu svetového proletariátu. Stál od roku 1949 v hornej časti Stalinovho námestia (dnešné Námestie Slovenského národného povstania, predtým Hlinkovo, republiky, Vilhelma II. – malo už vari desiatky ďalších mien.
Krátko po vojne boli farebné kovy vzácnosťou, na sochu ich chceli získať zberom na školách i na pracoviskách dospelých, a keď sa to nedarilo, ktosi sa vraj rozpamätal, že vo Vrútkach odstránili sochu Andreja Hlinku.
Previezli ju teda do Bratislavy a pretavili na Stalina; nikomu neprekážalo, že aj Hlinka bol pôvodne Masarykom, čím stalinská metamorfóza nadobudla symbolickú podobu. Stalinov pomník postavený na veky stál na námestí asi desať rokov a potom zmizol.
Odstránili ho v noci, keď mu vraj predtým anonymný vtipkár zavesil na chrbát plecniak. Odstránenie pomníka bolo tajné, nie však ohľaduplné. Keď sa neskôr Stalin objavil za oknom v priestoroch pod vstupným mostom na Bratislavský hrad, mal spodnú časť nôh takmer odlomenú, čo ho žeriavom za pomoci lana strhli z podstavca.
[content type="longread-pos" pos="left"][content type="citation"]Zo Štefánika vraj odliali sochu Josifa Vissarionoviča Stalina.[/content][/content]
Pri odtrhnutých nohách veľkého generalissima ležal lev zo Štefánikovho súsošia... Taká situácia sa nedá vymyslieť, to dokáže len život. Pomníkový priestor Stalinovho námestia bol potom dlho prázdny.
Až v roku 1974 na tom istom mieste pri príležitosti 30. výročia Slovenského národného povstania odhalili monumentálny pamätník na oslavu Povstania, no najmä na oslavu novej politickej garnitúry, ktorú reprezentoval niekdajší predstaviteľ komunistického odboja, nový generálny tajomník ÚV KSČ a neskorší prezident Gustáv Husák.
Lenže dejiny nestoja, dnešok sa z večera na ráno mení na včerajšok, súčasnosť na minulosť, a tak sa na námestí Slovenského Národného povstania v snehových fujaviciach roku 1989 začala nová historická kapitola – 20. novembra sa na manifestácii Verejnosti proti násiliu zišlo 70-tisíc ľudí.
Spolu so státisícmi ľudí na námestiach celej republiky dosiahli zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa, ktorú zabezpečovala ústava. Dňa 17. januára 1990 Európsky parlament v Štrasburgu udelil Alexandrovi Dubčekovi Cenu Andreja Sacharova. Uplynul rok a odišli aj sovietske okupačné vojská.
Máloktorá udalosť tak výrazne charakterizuje prvé roky po prevrate ako zničenie pomníka Márie Terézie na dunajskom nábreží.
L ebo Bratislava pred rokom 1918 a po skončení prvej svetovej vojny bola celkom iným mestom, naplnená celkom iným duchom, ktorý niekedy v spojení s tým starým, a ten ešte dlho nevyprchal, vytváral atmosféru na zadusenie. Azda preto sa odohrávali udalosti, na ktoré dnes hľadíme s nepochopením, azda preto sa diali veci, čo už nemožno napraviť, preto sa dobré miešalo so zlým.
Prvá svetová vojna Bratislavu priamo nezasiahla, a predsa bolo mesto na jej konci v hlbokom rozvrate. Hospodárstvo bolo zničené, majetok vyrabovaný aj obyvatelia sa menili, starí nemali radi nových a noví starých. A neláska sa často prenášala na mesto.
