Ústava SR, čl. 30, odsek 4 ustanovuje, že „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k volebným a k iným verejným funkciám.“ Ale zákon č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí (o komunálnych voľbách) v § 16, ods. 8 ustanovuje, že nezávislý kandidát na primátora, starostu či poslanca musí odovzdať k svojej kandidačnej listine aj petíciu, podpísanú voličmi, ktorí zaregistrovanie dotyčného kandidáta do príslušných volieb podporujú. Potrebný počet podpisov do petície je daný počtom obyvateľov v obci, meste či mestskej časti.
To znamená napríklad v mestských častiach v Bratislave s počtom obyvateľov od 501 do 2000 pre kandidáta na starostu alebo poslanca mestskej časti 100 podpisov, ale pre kandidáta na primátora alebo poslanca mesta za túto mestskú časť už 600 podpisov. Takto sú nezávislí kandidáti závislí od petície – v rozpore s už citovaným ustanovením ústavy. Pritom kandidáti uchádzajúci sa o zvolenie za akúkoľvek politickú stranu, resp. koalíciu politických strán, bez ohľadu na to, či majú v nich politickú príslušnosť alebo nie, petíciu nepotrebujú. Nezávislí – áno. Čiže, princíp rovnosti občana tu zaniká!
Na čo slúži takáto diskriminácia nezávislých kandidátov? Zdá sa, že slúži politickým stranám, resp. koalíciám, ktorí sa takto už vopred zbavujú možnej prílišnej konkurencie nezávislých kandidátov.
Uvažujme, že pri terajšom znení citovaného zákona o komunálnych voľbách by na primátora mesta kandidovalo desať nezávislých kandidátov a na poslancov tohto zastupiteľstva 160 nezávislých kandidátov. To predstavuje spolu, minimálne 102-tisíc podpisov. Kto ale oprávnenosť a úplnosť týchto podpisov skontroluje? A akú výpovednú hodnotu tieto podpisy predstavujú? Žiadnu.
Možno konštatovať, že počet 600 podpisov pre kandidáta, bez ohľadu na to, či ide o rozpor s ústavou alebo nie, je nezmysel. Tieto podpisy nič neriešia. Nie sú garanciou za kandidáta. Sú len nezmyselnou záťažou pre občana, ktorý k podpisovým akciám má spravidla apatiu, sú nezmyselnou záťažou pre nezávislého kandidáta, ktorý tieto podpisy, a nielen osobne, zbiera „hlava-nehlava“ a vo svojom výsledku sú bezcennou kopou papiera na pôde volebných komisií.
Uvedenú problematiku nemožno chápať len jednostranne, tak, že prípadné prijatie zodpovedajúcej zmeny zákona znamená pre poslancov parlamentu konať proti vlastným politickým záujmom. Uvedenie zákona do súladu s ústavou má znamenať nielen novú kvalitu i kvantitu angažovania sa nezávislých kandidátov v komunálnej politike, ale má byť tiež v záujme politických strán. S kvalitnejším politickým prostredím totiž vzrastie aj dôvera občanov. A o to by nám malo ísť.
Autor: ALEXANDER BERKOVIČ(Autor je poslancom mestského zastupiteľstva Bratislavy)
