SME

V dolinách: Aké je prejsť dve najkrajšie doliny Slovenska

V dolinách: Aké je prejsť dve najkrajšie doliny Slovenska

Prosiecka a Kvačianska dolina patria k najkrajším na Slovensku. Prešli sme ich na jeden záťah.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/78/7868593/OT.jpg" author="" longread-pos="full"]Roháče zo Svoradu.[/content]

TEXT a FOTO: Mikuláš Sliacky

Krajinkárske fotoaparáty sa môžu zblázniť od radosti. Stojíme na zvlnených horských lúkach náhornej plošiny Svorad. Vľavo pod nami je drevená dedinka Veľké Borové, východne nad ňou svieti Sivý vrch s hrebeňom Roháčov.

Za chrbtom v diaľke modrastá Babia hora, napravo bralnatý Choč. Pred nami, smerom na juh, sa Svorad najprv mierne zvažuje, až odrazu prudko padá do úzkeho komína.

Ak sa človek rozhodne prejsť na jeden záťah dve naše najkrajšie doliny - Prosiecku a Kvačiansku, musí najprv pretrpieť železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši, pokrvnú sestru odpornej bratislavskej Hlavnej stanice. Po reštaurácii s jedlom ani stopy, zato poruke hneď dve herne a jeden nevestinec.

Vstup do atraktívnych turistických oblastí - Demänovskej doliny, Chočských vrchov, na Liptovskú Maru či do Západných Tatier - ako vyšitý. Zdá sa, že v pohostinnosti a úrovni služieb okolité dedinky svoju okresnú metropolu ďaleko predbehli. Tam si človek môže vyberať.

Po lejakoch už druhý deň nepršalo, skaly vyschli, nešmýka sa. Pridŕžame sa lán a strmé pasáže zliezame po rebríkoch. Spúšťame sa do kaňonu Národnej prírodnej rezervácie - Prosieckej doliny. Kolmé steny sa dvíhajú, dno kaňonu je bez vody. Dobre, že sme si vzali vodu na pitie so sebou.

Neoprén netreba

Asi v hornej tretine doliny, kde sa zhora pripája neschodná strž Vidové, je desaťminútová odbočka nahor k pätnásťmetrovému vodopádu Červené piesky. Vďaka dažďom je plný vody, ale neoprén určite netreba.

Cestou nadol sa potok stráca v podzemí. Stretávame čoraz viac turistov. Niektorí idú so psami. Človek by predpokladal, že idú len k vodopádu a nebudú sa teperiť so zvieratami aj hore rebríkmi. Omyl.

,,Dobrý den, jak daleko je to ještě k pívu?“ žartuje s nami spotená skupinka Čechov. ,,Jenom kousek,“ povzbudíme ich, v skutočnosti tak dve-tri hodiny, a pokračujeme nadol. Fotografujeme jasnočervené šišky na vrcholcoch smrekov, nik z nás ešte podobné nevidel. Dolina sa rozširuje a zjavuje sa rozsiahly polom. Víchrica tu lámala smreky ako zápalky. ,,Fúúúú, tu by som nechcel byť, keď to padalo,“ vzdychá dvojica tínedžerov v teplákoch, posedávajúca na vyvrátenom kmeni.

Schádzame k ústiu tiesňavy, ktorá sa opäť zužuje na úsek zvaný Vráta. Z podzemia odrazu vytryskne hučiaca riava, na rad znova prídu umelé stupy a oceľové laná. A sme vonku.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/78/7868593/03.jpg" author="" longread-pos="full"]Kvačany a kaplnka.[/content]

Nijaký problém

Napriek tomu, že pozorne sledujeme žltú značku popod masív Prosiek, stratí sa nám. Odmenou sú síce krásne výhľady na hrebeň Nízkych Tatier a priehradu Liptovská Mara, ale trasu si predĺžime najmenej o dva-tri kilometre. Ocitneme sa na dolnom konci Kvačian – namiesto na hornom.

„Nijaký problém, nezablúdili ste, naopak, po ceste máte teraz tri krčmy,“ kričí nám cez plot ochotný domorodec. Má pravdu, v hornej, peknej reštaurácii už pri ústí Kvačianskej doliny nám pivo donesie – usmiaty černoch. Z Haiti. Áno, pracuje tu. Áno, páči sa mu. Pozrieme sa od stola ponad potok, kde v lese oddychuje malé jelenča, a pokračujeme nahor.

Slnko zašlo za mraky, prichádza búrka, hrmí. Našťastie nie sme niekde na hrebeni, ale v hlbokom kaňone. Stretávame viacerých, s ktorými sa poznáme už z Prosieckej doliny, našťastie, Kvačianskou dolinou vedie široká, pôvodne vozová cesta, aj keď vedľa nej sú strmé priepastné zrázy.

Oblazy. Mlyny a píla, unikátna technická pamiatka, zachránená od istej skazy za hlbokého socializmu. Bez Mikuláša Hubu a dobrovoľníkov z voľakedajšej Sekcie na ochranu ľudovej architektúry by tu dnes bolo len zopár zhnitých brvien a nie atraktívny areál s dvoma funkčnými mlynmi, pílou a ďalšími drevenými budovami, pokrytými šindľom.

Keď vyjdeme z kaňonu Kvačianskej doliny späť na náhornú plošinu s úhľadnou drevenou dedinkou Veľké Borové, sme v cieli. Celý výlet dvoma najkrajšími dolinami trval - pohodlným tempom, s fotografovaním a zastávkami - vyše osem hodín.

Búrka je preč a znova svieti slnko.

čo hovoria

,,Cez Oblazy vo mne žije drobná iskrička nádeje, že aspoň časť tohto národa nikdy neprepadne kultúrnemu a ekologickému barbarstvu.“

Mikuláš Huba,

geograf a environmentalista

,,V tomto mlyne som pred tridsiatimi rokmi strávil dva týždne, strážili sme to. Ak sa to dá tak nazvať. Prosiecka a Kvačianska dolina sú jednou z najkrajších lokalít Slovenska. Teda aspoň pre mňa. Spolu s Pieninami a prielomom Hornádu. V Kvačianskej doline som na vlastné oči videl toľko plesnivcov, že by sa doslova dali kosiť. Roky tam chcem zobrať svoje deti, ale vždy bolo niektoré natoľko malé, že by asi nevládalo, alebo bol iný program. Tento rok to hádam vyjde.“

Ján Baránek,

politológ

,,Na Oblazy chodievame každý rok na týždeň na strážnu službu. Turnusy sa striedajú, aby sa mlynské koleso stále točilo...“

Juraj Smatana,

občiansky aktivista

„Oblazy boli mojím dôvodom na gymnaziálne záškoláctvo.“

Dáša Piačeková

z Liptovského Mikuláša

Čítajte ďalej

Odstrihnime sa od koreňov nenávisti (píše Michal Havran)

Pri výročí reformácie dokázali francúzski protestanti odsúdiť Lutherov antisemitizmus. A čo Slováci?

Antisemitiumus a pogromy proti Židom mali korene už v Lutherovom učení.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop