„Môj otec predvídal, čo nás bude čakať. Zmenil si meno z Adeles na Alner, takže ja som sa už narodil s menom Alner. Otec a jeho rodičia sa dali pokrstiť, čo sa vzťahovalo aj na mňa. Mali sme ilúziu, že je to cesta k záchrane. Keď som mal štyri roky otec zomrel. Prakticky to fungovalo až do štyridsiateho štvrtého, potom už nie.
Až Hitler nám pripomenul, že sme Židia
Juraj Alner sa narodil v Kladne, v rodine textilného inžiniera. Po krátkej dobe sa však presťahoval s rodičmi do Ružomberka, kde jeho starý otec viedol textilnú továreň. Vďaka kresťanskej výchove si ako dieťa neuvedomoval svoj židovský pôvod.
„Mali sme Vianoce a tak ďalej, takže ja som sa vlastne k svojmu židovskému pôvodu a k židovským prapredkom dopracoval až oveľa neskôr ako dospelý človek. Ako dieťa som si tento aspekt uvedomil len tým, že sme boli prenasledovaní. Ako už povedali mnohí, až Hitler nám pripomenul, že sme Židia,“ rozpráva Alner.
Už ako malé dieťa bol konfrontovaný s hrôzami vojny, ktoré mu navždy utkveli v pamäti: „Pamätám si, že sme sa skrývali v jednom dome, v pivnici, kde bolo také malé okienko na námestie, na malý pľac uprostred dediny. Nemci tam priviedli ruských zajatcov, ktorí sedeli na zemi. Pamätám si na jednu dedinskú ženičku, ktorá išla po námestí a zrazu vybrala z tašky bochník chleba a hodila ho tým ruským vojakom. Nemci ju okamžite zastrelili.“
Prežili sme vďaka cudzím ľuďom
Vzhľadom na to, že Jurajov starý otec bol jedným z najlepších odborníkov v továrni, získal výnimku a spolu s rodinou sa vyhol prvej vlne deportácií v roku 1942.
Všetky výnimky prestali platiť v lete 1944. Alner bol nútený skrývať sa s rodinou na rôznych miestach stredného Slovenska až do oslobodenia. Dodnes si uvedomuje, žeby neprežili bez obrovskej snahy jeho nevlastného otca a pomoci cudzích ľudí.
„Na slovenskom vidieku bolo veľmi veľa ľudí, ktorí nasadili vlastný život, aby pomohli úplne cudzím ľuďom. Počul som, že mnohí za to brali peniaze. Neviem si však predstaviť také peniaze, za ktoré je človek ochotný dať život za cudzích ľudí,“ spomína Alner.
Starí rodičia zomreli v koncentračných táboroch
Po oslobodení sa Alner už do továrne, kde prežil detstvo, nevrátil. Dozvedel sa, že už nikdy viac neuvidí mnohých svojich blízkych.
„Starý otec so starou mamou ostali doma. Nevládali utiecť do hôr a nevládali sa skrývať. Jedného dňa prišlo nákladné auto, v ktorom neboli Nemci, ale slovenskí gardisti, ktorí naložili mojich starých rodičov a odvtedy o nich už nikto nič nepočul. Ja som sa oveľa neskôr dozvedel z Arolsenu, kde je archív Červeného kríža, že moja stará mama sa dostala do vlaku, ktorý skončil v Ravensbrücku. Tam vo februári 1945 zomrela. O starom otcovi nie sú žiadne záznamy, z čoho som usúdil, že musel zomrieť ešte v transporte. Ak sa dožil toho, že v nejakom tábore aj vystúpil z vagóna, asi išiel rovno do plynu, kde sa už žiadne záznamy nerobili.“
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
- Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov.
- Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
- Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Zmena režimu, obdobie trhania dejín
Po krátkom pobyte v Ružomberku sa Alnerova rodina presťahovala do Žiliny a potom do Bratislavy, kde Jurajov nevlastný otec získal prácu ako drevár v Ligne, v Spoločnosti pre zahraničný obchod s drevom.
Zmenu, ktorú prinieslo po februári 1948 uchopenie moci komunistickou stranou, pocítil Alner takmer okamžite aj v každodennom živote.
„V škole sme začínali vyučovanie modlitbou. Potom z jedného dňa na druhý prišla nejaká učiteľka a povedala, že oddnes budeme deň začínať Piesňou práce. V škole sme ďalej zažili obdobie trhania. Na začiatku školského roka sme dostali učebnice, ktoré sme zdedili z predchádzajúceho roka. Skoro každý rok sa začalo vyučovanie tým, že učiteľ povedal, aby sme si vzali učebnicu dejepisu alebo literatúry, otvorili na strane štyri a tú stranu vytrhli. Najskôr sme vytrhli davistov, Husáka, Clementisa, Novomeského, Masaryka, Beneša, potom dokonca Stalina. Bolo to obdobie trhania histórie, kedy sme si veľmi presne uvedomovali, ktorá éra sa práve skončila a aká sa začína.“
Otca zavolali na výsluch, vrátil sa po jedenástich rokoch
Vládu komunistickej strany pocítila Alnerova rodina so všetkou tvrdosťou. Prenasledovanie nevlastného otca začal Juraj jasnejšie vnímať až začiatkom 50. rokov. Po sprístupnení dokumentov ŠtB však zistil, že bol objektom jej záumu už od roku 1948.
„V roku 1951 k nám jedného dňa eštebáci vtrhli domov, na Továrenskej ulici. Prezreli byt, zapli rádio, či počúvame Slobodnú Európu, usadili sa a zostali týždeň. Otvárali dvere, brali telefóny, vyberali poštovú schránku. Vtipné bolo, že keď sa začali nudiť, hrávali s otcom karty. Potom túto skupinku prestriedala ďalšia, ktorá urobila veľmi dôkladnú prehliadku bytu. Všetko vyhádzali zo skríň, pretriasali všetky knižky.
Plno dokumentov nahádzali do batoha a odišli s tým. Potom prišla posledná skupinka, ktorí iba môjmu nevlastnému otcovi povedala, že musí ísť na výsluch. Mama sa ich spytovala, kedy sa vráti, či má pripraviť večeru. Oni odpovedali, že pokojne môže. Odišli a otec sa vrátil po jedenástich rokoch.“
Je dôležité pripomínať si svoju históriu
Napriek mnohým problémom sa Jurovi podarilo dostať na vysokú školu a získať vzdelanie. Alner dodnes pripomína, že je dôležité pripomínať si svoju históriu.
„Nedá sa paušalizovať, že niekto bol príslušníkom nejakej strany alebo nejakej skupiny, a že automaticky bol taký, ako definujeme celú tú skupinu. Chýba mi, že mladá generácia veľmi málo vie o tomto období, jednom aj druhom. Mladí ľudia veľmi ľahko podliehajú rôznym fanatikom, rôznym šialencom, ktorí ich jednoducho zneužívajú tým, že ich navlečú do nejakých pseudogardistických uniforiem a mladým sa to páči.“
Autor: Jana Speváková

Beata
Balogová
