Rodák z bratislavskej Petržalky Juraj Hipš žije v ekodome na lazoch v Zaježovej, kde založil komunitnú základnú školu. Patrí medzi tých, čo školstvo vidia kriticky, no ponúka aj mnohé riešenia.
TEXT: Jarmila Horáková
Skúste zhodnotiť tento školský rok. Mal podľa vás nejaké pozitívum?
„Žiaci a asi aj mnoho učiteľov by odpovedali, že to najväčšie pozitívum je koniec školského roku. Tento školský rok v ničom výnimočným z iných nevybočuje. Vlastne trochu áno. Za jeden školský rok som sa v ňom vystriedali dvaja ministri. Zdá sa mi, že o školstve sa trochu viac diskutuje. Ale zďaleka táto téma nevzbudzuje také vášne ako keď hráme hokej.“
Akou známkou by ste končiaci sa školský rok ohodnotili?
„Ja ho vidím skôr na štvorku. Útechou nám môže byť, že po kolapsoch nasleduje regenerácia. V tomto som optimista.
Neraz argumentujete, že sa desíte priemernosti. Považujte naše školstvo za priemerné či za úplne zlé?
„Keď je niečo priemerné, je oveľa menšia ochota to meniť ako keď vidíme, že je to zlé. Mne osobne priemernosť nie je blízka. Aj v triede som mal rád žiakov, ktorí nejakým spôsobom vytŕčali. A tým nemyslím, že boli jednotkári Preto tak trochu dúfam, že si nebudeme nahovárať, že naše školstvo je priemerné a stačí nám to.
O vás sa hovorí ako o školskom biznismenovi z lazov. Biznismen je bohatý človek...
„Niektorí ľudia považujú súkromné školstvo za dobrý biznis. Realita je taká, že všetko, čo pre našu komunitnú školu na zaježovských lazoch robím, je zadarmo. Dokonca ešte aj moja manželka tam učí angličtinu bez výplaty. Možno sa ale niektorí dopočuli o tom ako nám výmenou za to niektorí rodičia pomáhajú na záhrade alebo niekedy postrážia syna Yoriho. Toto je môj školský biznis.“
Založili ste školu v Zaježovej s cieľom, aby do nej deti chodili rady. A že ak ich to prestane baviť, školu zrušíte. Ako je to s ich motiváciou dnes?
„Musím sa priznať, že už nemám taký prehľad ako minulý rok. Moje dve deti už zaježovskú školu vychodili. U tých som si dennodenne mohol overovať, či do školy idú s utrpením alebo sa tešia. Za tie roky som tam vo veľkej miere videl radosť. Už tento lakmusový papierik šťastia nemám.“
V jednom rozhovore ste sa vyznali z lásky k učiteľskému povolaniu. Dnes už za katedrou ale pravidelne nestojíte, nevyprchala tá láska nejako priskoro?
„Začal som učiť, keď som mal 22 rokov. Tá láska teda začala celkom skoro. Je pravda, že už pravidelne neučím a je mi to často ľúto. Dokonca som minule jednej škole písal, že by som u nich rád učil, lebo som si všimol, že im odišiel učiteľ. Aj zadarmo. Poslal som svoj životopis aj doklady o vzdelaní. Škola mi stroho odpísala, že nemajú záujem. Teraz učím viac dospelých, ale k učeniu detí sa vrátim. Skutočná láska nehrdzavie.“
Podľa vás do väčšiny základných či stredných škôl deti nechodia radi...
„To žiaľ nie je len môj dojem. Potvrdzujú to aj najrozličnejšie prieskumy, v ktorých sa Slovensko ocitá na nelichotivých spodných priečkach. Ja sa to pravidelne pýtam žiakov, ktorí k nám chodia na pobytové programy do vzdelávacia centra. Minulý týždeň som túto otázku položil siedmakom z jednej základnej školy. Pozerali na mňa, či som nafetovaný. Odkedy sa chodí do školy s radosťou? Asi takto nejako to vnímali.“
Čudujete sa im?
„Nečudujem.“
Zopakovali by ste povinnú školskú dochádzku?
„Ak existuje znovuzrodenie, tak sa desím toho, že by som si opäť musel zopakovať povinnú školskú dochádzku. Mnohokrát sa to žiaľ vyrovná pekelným mukám.“
Čo deti odrádza v školských laviciach?
„Kto by sa tešil na to ako si sadne na šesť hodín do lavice, píše si poznámky a počúva veci, ktoré ho vlastne vôbec nezaujímajú a nevie na čo to je to užitočné?
