FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Sotva sa nájde významnejší pohyb vo svete, ktorý by nemal odozvu alebo aspoň jej náznak aj medzi Dunajom a Tatrami. Zatiaľ nám však chýba, alebo aspoň ja som o ňom nepočul, nejaké monarchistické hnutie. Na rozdiel od Čiech, kde je monarchistov možno aj sto, alebo Francúzska, kde súperia znepriatelené prúdy prívržencov Bourbonovcov a Orleánskej línie. A to nespomínam Bulharsko. Sme takí tuhí republikáni, dedične, odjakživa a nevyliečiteľne proti kráľom a cisárom? Sotva. Je tu aj iná možnosť, že sme ešte celkom nestrávili rozdiely medzi monarchom a prezidentom. Tie nie sú vždy iba tam, kde sa to javí najnápadnejšie.
Šesťdesiatosem rokov
Je pravda, že prezidenti bývajú obyčajne volení a monarchovia sú zväčša dediční. Ale nie vždy. U nás v Uhorsku po vymretí Arpádovcov bolo vo zvyku „povolať“ posily z cudziny, raz Anjouovcov, raz Jagelovcov; dokonca aj Ferdinanda Habsburského aspoň formálne uhorský snem zvolil. Problematickejšie bolo sa ich potom zbaviť – termínovaný mandát neexistoval. Na druhej strane, korunované hlavy vydržali dlhšie. Od roku 1918, za 85 rokov sme mali a máme 12 prezidentov, 12 posledných Habsburgovcov vydržalo 281 rokov. Najdlhšie predposledný, František Jozef I., neskutočných 68 rokov. Predstavme si, že by ČSR mala jediného prezidenta od vzniku až do roku 1986 alebo že by Husák úradoval od svojej prvej voľby až do roku 2043.
Čo má väčšina korunovaných hláv a volených prezidentov spoločné, to je istý, v mnohom záhadný, ale vytrvalý druh úcty a rešpektu, ktorý sa líši od podobných vzťahov k richtárom, predsedom, šéfom, k hlave domácnosti a podobne. Je to vzťah, ktorý pociťujú aj najpresvedčenejší nepriatelia hláv štátov.
Kráľovrahovia i prezidentoboritelia narastú vo vlastných očiach nezmerne viac, ako keby vymenili ministra alebo odpravili šéfa konkurenčného gangu. Osobitný vzťah k hlave štátu je taký silný, že ho nedokážu celkom zničiť dokonca ani sami nositelia tejto hodnosti.
Zvolený prezident Tomáš G. Masaryk, ktorý nasadil latku pre porovnávanie všetkých svojich volených nasledovníkov, zdedil a úspešne rozvíjal charizmu aj svojich korunovaných predchodcov. Vytrvalá korózia dôstojnosti prezidentskej inštitúcie, ktorú začal Edvard Beneš a v ktorej pokračovali všetci jeho nasledovníci až do roku 1989, bola úspešná, ale nie celkom. Keď v roku 1988 prišiel do Bratislavy už vtedy iba prezident Gustáv Husák ako sprievodca generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ Miloša Jakeša, ceremoniári cvičili riaditeľa Slovenského národného múzea, že oslovovať treba najprv súdruha tajomníka, až potom súdruha prezidenta. Riaditeľ ich, samozrejme, oslovil opačne: „Súdruh prezident a súdruh prvý tajomník…“ Dať niekoho pred prezidenta jednoducho fyzicky nedokázal. Keď Miroslav Kusý rozoberal neslýchané útoky na prezidenta Michala Kováča v rokoch 1995 – 1998, pripomenul, že svoje kritické listy Husákovi vždy nadpisoval „vážený pán prezident“. „Ostrosť kritiky sa nemeria stupňom chrapúnstva.“
Zvláštne vnímanie hlavy štátu pociťuje sa aj v diskusiách o tejto funkcii a kandidátoch. S výnimkou právnikov, politológov, novinárov a politikov, ktorým nie je nič dosť sväté, aby to nezdevalvovali v paragrafoch, komentároch a koaličných handloch, nie sú to diskusie príliš obľúbené. Aj tá, z ktorej sa pred štyrmi rokmi zrodila priama voľba prezidenta, sa nezačala dobrovoľne, ale ako dôsledok nezvoliteľnosti hlavy štátu v parlamente. Že to bolo pre politické strany iba východisko z patovej situácie, svedčí, že v predstihu, na ktorý okrem vlastných partajných konkurenčných záujmov niet rozumného dôvodu, začali už v týchto dňoch prezidentskú kampaň „2004“. S pravdepodobným výsledkom, že v jej priebehu – majú na to rok – každého, aj toho najvhodnejšieho kandidáta si tak navzájom prešacujú a spochybnia, až sa ponúkne kacírska myšlienka – nie je zasa v Luxembursku nejaký voľný princ? Karol IV. ani Žigmund neboli najhorší.
Úcta pri odchode
Ak pomaly permanentná predvolebná kampaň má byť medziiným aj podnetom k diskusii, aký má byť prezident, nemusí byť márna. Aj keď krajné limity na volenú hlavu štátu sú dosť jasné. Prezident by nemal robiť štátu hanbu, to je minimum; na opačnom póle ideálov je, aby bol lepší ako národ, ktorý reprezentuje, alebo aby sa tak najmä cudzine javil. Príklady netreba uvádzať. Čo je skoro isté, je, že to bude diskusia jednostranná – o hlave štátu, celkom mimo ostane jej volič. A kedy, ak nie pri voľbe prezidenta, by sme mali uvažovať o jednom z kľúčových javov slovenskej politickej kultúry, o vzťahu občana k „vrchnosti“?
Nik u nás zatiaľ, chvalabohu, nežiada, aby prezident vkladaním rúk liečil niektoré choroby, čo bolo privilégiom francúzskych kráľov. U žiadnej inštitúcie však zdedené ilúzie občanov o všemohúcnosti štátu nepretrvávajú tak húževnato ako práve u prezidenta. Akoby v jeho rukách bolo nielen napríklad udeľovanie milosti, ale aj moc riešiť všetky zamotané každodenné problémy: nevyplatené mzdy, zavreté fabriky, zrušené trate, dôchodky aj nadčasy, objednávky a dodávky, odvolanie direktorov a menovanie zástupcov; zástup žiadateľov je nekonečný. Možno sa diviť, že takej dôverčivosti občas podľahne aj oslovený? Politológovia, sociológovia i historici čoraz častejšie zdôrazňujú, že jedným z kľúčových problémov slovenskej politickej kultúry sú paternalistické očakávania.
Je to súčasť našej mentality. Tá sa mení ťažšie ako prezidenti, tu sa „volebné obdobia“ merajú na desaťročia. Ale začať treba.
Politici vždy budú o prezidentovi uvažovať – okrem vlastných záujmov – predovšetkým zo zorného uhla, aký podiel v jeho agende má reprezentácia a aký reálna moc. Takto sa aj budú snažiť prezidenta redefinovať. Občan by mal predovšetkým „redefinovať“ svoj postoj k vrchnosti vôbec a prezidentskej zvlášť. Neočakávať nemožné a žiadať samozrejmé. Charizma korunovaných hláv je rovnaký prežitok ako tí mladí muži, ktorí v smiešnych uniformách márnia mladé roky pred prezidentským palácikom. Keď bude vzťah občan – prezident racionálnejší, nebudú problémy ani s úctou k tomuto najvyššiemu úradníkovi v štáte, tak ako by nemala byť problémom vo vzťahu ku každému, kto dobre robí svoju prácu.
Už sa nám prihodilo, že prezident odchádzal z funkcie s väčšou úctou a uznaním, ako mal, keď do nej nastupoval. To bola však skôr výnimka, aj keď jeden detail je pozoruhodný: vtedy sa menil aj prezident, aj občania.
Oddýchli sme si, mali by sme, keď bude príležitosť, pokračovať.
ĽUBOMÍR LIPTÁK
