Slováci nie sú skúpi, len majú málo informácií o svete, hovorí MARTIN BANDŽÁK, výkonný riaditeľ a spoluzakladateľ humanitárnej organizácie Magna Deti v núdzi. Pred pár dňami sa vrátil z Nepálu, kde pomáha obetiam zemetrasenia.
Aké je to prísť z miesta, kde ľudia bojujú o prežitie, späť na pokojné Slovensko?
„Vidím, že ľudia na Slovensku žijú svoj život so svojimi vlastnými problémami, nie sú veľmi otvorení svetu a ťažko rešpektujú inakosť. Mladšia generácia je na tom lepšie, ale vo všeobecnosti vieme o živote vo svete, najmä v tom menej rozvinutom, veľmi málo. Je to vidno aj pri reakcii na tému kvót na utečencov.“
Médiá týždne prinášali obrázky zničeného Nepálu. Ako katastrofa zapôsobí na človeka, ktorý je osobne na mieste?
„Žijem dlhodobo v Kambodži, kde má Magna A iný projekt a aj preto mám na starosti Nepál, lebo som relatívne blízko. Vidieť ľudí žiť v biede pre mňa nie je nič nové. Bol som už pri množstve iných katastrof. Nepál je odlišný v tom, že som ešte nevidel, aby bola kompletne vyhladená celá infraštruktúra. V oblasti Sindhupalchowk, kde pôsobíme, zo 67-tisíc domov 65-tisíc padlo, takže takmer všetci sú tam bezdomovcami. Neprežila ani jedna škola a v oblasti fungujú už len dve alebo tri zdravotné strediská. V dedinách, kde pôsobíme, takmer všetky budovy padli a ľudia tam sedia na ruinách. Je pre nich veľmi náročné rozmýšľať o budúcnosti.“
V čom spočíva vaša práca v Nepále?
„V posledných mesiacoch som Nepál navštívil niekoľkokrát, pretože koordinujem celý projekt pomoci. Zvyčajne tam chodím na dva týždne a aj teraz plánujem sa v júli do Nepálu vrátiť. Magna je zdravotnícka organizácia, kde pracujú lekári, zdravotné sestry, psychológovia alebo sociálni pracovníci, ide o kombináciu slovenských, zahraničných a lokálnych pracovníkov, ktorí sú priamo na mieste. Teraz tam máme tri tímy, spolu 15 ľudí, ktorí zabezpečujú pomoc v troch provizórnych stanových zdravotných centrách. O ďalšie dva týždne by sa mal tím rozšíriť o ďalších 48 pracovníkov. Mali by pomôcť v práci na provizórnych školách, kde poskytujeme psychosociálnu starostlivosť.“
Zemetrasenie zasiahlo Nepál ešte v apríli, aká je tam situácia po dvoch mesiacoch?
„Sú miesta, kde je lepšia, a sú miesta, kde je to horšie. My pôsobíme v jednej z najviac zasiahnutých oblastí. Celý región je veľmi členitý a každý rok tam v tomto období dorazí monzún, takže ľudí ohrozujú zosuvy pôdy. Na druhej strane sú na to miestni pripravení. Tak, ako aj naši predkovia boli každý rok pripravení prežiť zimu, tak sú oni pripravení prežiť monzúnové obdobie. Každý rok si preto robia zásoby a teraz o ne prišli. Takže pri najzákladnejších veciach ako jedlo a zdravotnícka pomoc sú úplne odkázaní na zahraničnú pomoc. Najhoršie sú na tom starí ľudia, pretože nevládzu pracovať a zemetrasenie im zničilo domy, ktoré si bez cudzej pomoci nepostavia.“
Ako sa s touto situáciou miestni vyrovnávajú?
„Okrem zosuvov ide aj o obdobie, keď sa najlepšie obrába pôda, takže miestni na nej pracujú s vidinou, že si nachystajú zásoby na ďalší rok. Život tam nezastal, zemetrasenie neznamená, že všetci sedia a pozerajú do prázdna. Problém je, že obyvatelia žijú v stanoch, ktoré môže podmyť voda. My pracujeme v 27 dedinách a z jednej z nich budeme musieť v najbližších dňoch premiestniť 50 rodín do stanových táborov na inom území, lebo by to neprežili.“
