V roku 1942 deportovali zo Slovenska desaťtisíce Židov do Osvienčimu a Lublinskej oblasti. Po okradnutí sa stali sociálne odkázanými a ľudácky režim sa ich takto zbavoval.
TEXT: Ján Hlavinka (autor pôsobí v Historickom ústave SAV)
K oncom novembra 1939 doručili vtedajšiemu predsedovi vlády Slovenskej republiky Vojtechovi Tukovi 143-stranový elaborát s názvom Návrh zákona na usmernenie židovského vplyvu v priemyselnom a živnostenskom podnikaní.
Autor, vtedy 38-ročný tajomník Grémia kovospracujúcich živností Augustín Morávek v ňom navrhoval zriadiť na Slovensku arizačnú úradovňu. Opisoval aj to, ako sa arizovalo v Nemecku a Maďarsku.
Tuka bol nadšený. Už mesiace hľadal experta na vypracovanie koncepcie radikálnej arizácie, teda vyvlastnenia majetku všetkých Židov na Slovensku a jeho prevodu do vlastníctva Nežidov.
Konali rýchlo
Hoci slovenský štát vznikol len 14. marca 1939, jeho vláda už stihla právne definovať pojem „Žid“, zrušila Židom tisíce živnostenských oprávnení, obmedzila im právo byť advokátmi či lekármi. No právna norma, ktorou by prišli o majetok, zatiaľ prijatá nebola.
Prvý predseda vlády Jozef Tiso sa medzitým stal prezidentom a jeho nástupca Vojtech Tuka síce dostal z ministerstva hospodárstva návrh zákona o arizácii firiem, no ten sa mu zdal príliš mierny. Iniciatívneho Morávka si teda predvolal.
Takto nejako sa začala kariéra pozoruhodnej postavy slovenských dejín: človeka, ktorý sa z pozície úradníckej nuly dostal do jednej z najvýznamnejších funkcií v slovenskom štáte, kde rozhodoval o prerozdelení obrovského majetku a neskôr bez stopy zmizol.
Ignorovali ho, vysmievali
O jeho detstve a mladosti sa vie len toľko, že pochádzal z trinásťdetnej trnavskej katolíckej rodiny a že nedoštudoval právo. V čase audiencie u radikálne ladeného premiéra Tuku na jeseň roku 1939, kde debatovali o elaboráte plnom rasistických ideí a právne vágnych termínov, bol Morávek, ako sa sám neskôr vyjadril, „úplne neznámou osobou“. Napriek tomu dostal šancu.
