„Nie. Nepriamo to potvrdil aj náš Ústavný súd, ktorý už v roku 1996 uviedol, že náhrady za vyvlastnenie musia byť spravodlivé a v takej výške, aby zásadne vyvážili ujmu, ktorá odňatím veci vznikla vlastníkovi. Podobne sa mnohokrát vyjadril už aj európsky súd v Štrasburgu. Podľa neho musí medzi verejným záujmom o výstavbu určitých stavieb a súkromným záujmom jednotlivca o zachovanie jeho vlastníckeho práva existovať spravodlivá rovnováha. Nemožno však hovoriť o spravodlivej rovnováhe, ak vyvlastnený dostane za svoju nehnuteľnosť nedostatočnú náhradu. Naopak, toto označil štrasburský súd za ‚neprimerané bremeno‘.“
RENÁTA MÍNOVÁ, občianska aktivistka:
„Prvý raz, keď som si vyhláškové ceny a znenie zákona študovala, bolo to v súvislosti s projektom tzv. severnej tangenty v Bratislave, utrpela som šok. Projekt severnej tangenty hrozí asanáciami bytových a rodinných domov, garáží a záberom viníc a záhrad v lukratívnej časti Bratislavy. Vyvlastňovanie a asanácie boli dôvodmi opakovaných petícií proti severnej tangente už za bývalého režimu. Za socializmu však vyvlastnenie neohrozovalo bývanie, lebo vyvlastnení, pokiaľ viem, dostávali štátne byty a finančnú náhradu. Dnešný stav považujem za najhoršiu možnú kombináciu. Spolu s ďalšími postihnutými sme preto oslovili kompetentných, aby ustanovenia o vyvlastnení zmenili. Žiaľ, zatiaľ bezvýsledne.“
ROMAN HAVLÍČEK, environmentalista:
„Ceny za vyvlastnenie rozhodne nie sú primerané. Ešte závažnejším problémom je však spôsob, ako sa rozhoduje o tom, že nejaký projekt je vo verejnom záujme a je možné kvôli nemu zbaviť vlastníka jeho majetku. A nie je to problém dedičstva komunizmu, pretože aj dnes sú najdôležitejším dokumentom na určenie verejného záujmu a teda aj na vyvlastnenie rezortné koncepcie (vodného hospodárstva, dopravy atď.), ktorých príprava je netransparentná a na ktorých ovplyvnenie nemajú občania prakticky žiadny dosah. Navyše si vláda počas minulého volebného obdobia presadila takú legislatívu, ktorá jej umožňuje vyhlásiť za verejnoprospešnú stavbu prakticky čokoľvek. Taký je napríklad zákon č. 175/1999 Z. z. o významných investíciách, na základe ktorého sa súkromný záujem obchodnej spoločnosti môže stať prostredníctvom jediného rozhodnutia vlády záujmom verejným, a to bez akejkoľvek verejnej diskusie. Bolo by teda načase zmeniť nielen výšku náhrad za vyvlastnenie, ale aj spôsob, akým sa o tzv. verejnom záujme rozhoduje, aby sa slovom ‚verejný‘ nemohli maskovať komerčné ciele súkromných firiem.“
