BRATISLAVA. V rodnom Afganistane chcel Azim Farhadi prežiť celý svoj život. Vojna a Taliban ho pred 18 rokmi vyhnali do zahraničia.
Skončil na Slovensku. Dostal azyl, neskôr aj občianstvo a dnes okrem práce pre RTVS pomáha žiadateľom o azyl s prekladmi a byrokraciou.
„Päť minút predtým, ako som sa rozhodol utiecť z Afganistanu, som si vravel, že milujem túto krajinu, narodil som sa tu, tu chcem študovať, pracovať,“ spomína Farhadi. „Ale bol to deň, keď som musel kvôli radikálom odísť.“
Keď nesedia dátumy
Keď polícia zadrží imigrantov alebo sami prídu na stanicu a požiadajú o azyl, pošle ich do utečeneckého tábora. Zvyčajne strávia desať až pätnásť dní v karanténe, kým nemocnica nepotvrdí, že neprenášajú choroby. Pohybovať sa môžu len po tábore, von ich nepustia, hovorí Farhadi.
„Najhoršie je pre človeka prvé stretnutie s políciou, pretože tam zvyčajne nie je tlmočník,“ povedal. Policajti podľa neho často zle napíšu meno alebo dátum narodenia, ak cudzinka či cudzinec pochádzajú z krajiny, ktorá používa iný letopočet. „Aj po rokoch majú problémy, že v prvý deň oficiálne tvrdili niečo iné ako neskôr ,“ povedal.
Čo vám hrozilo?
Po dvoch týždňoch až mesiaci v karanténe prídu výsledky vyšetrení a ak človek neprenáša choroby, môže ísť aj mimo tábora.
Ďalších tri až šesť mesiacov obvykle čakajú, kým ich nepozvú na pohovor. Cudzinec tam musí dokázať, že splnil všetky podmienky, aby dostal azyl. Úrady zaujíma všetko – od článkov v novinách až po oficiálne dokumenty, ktoré by dokázali, že musel opustiť vlasť zo strachu o svoj život.
