Emília Svrčková (82) sa ako malá hrala na maďarskej hranici, od nemeckého dôstojníka dostala hodinky, ruský ju zachránil pred zastrelením. A to sa nepohla z rodnej dediny kúsok od Senca. Neskôr sa stala majsterkou Československa v hádzanej a dnes miluje tenis a hokej.
TEXT: Boris Vanya FOTO: SME – JOZEF JAKUBČO a ARCHÍV E.S.
[content type="citation"]Jednému z ruských vojakov, ktorí spali v stodole na slame, vliezol do ucha ucholak. Behal vyplašený po dvore a chcel postrieľať celú rodinu, že čo sme mu to vyviedli.[/content]
Odkiaľ pochádzate?
Narodila som sa v roku 1933 v Blatnom, dedine päť kilometrov od Senca, ktorá sa volala v tom čase Šarfia. Slnečné jazerá boli ešte bačoriny, zvykli sme sa tam kúpať. Na meštianku som chodila do Trnavy a keď otvorili hranice, tak do Senca a potom už do Bratislavy.
Myslíte slovensko-maďarské hranice? Senec pripadol po Viedenskej arbitráži v roku 1938 Maďarsku, kadiaľ išla hraničná čiara?
Hranica bola pri poslednom dome v našej dedine. Strážili ju maďarskí žandári s kosírkami, chodili sme sa tam na nich pozrieť. Keď Senec zabrali Maďari, do Bratislavy sme museli cestovať vlakom naokolo, cez Báhoň.
O maďarských žandároch nešli najlepšie chýry. Nebáli ste sa?
Boli sme deti. Zvedavé deti. Na hraničnej závore sme sa dokonca zvykli hojdať.
Spomínate si, ako ste v Blatnom prežili vojnu?
Samozrejme. Cez vojnu boli u nás ubytovaní Nemci, keďže môj dedo bol obecný richtár. Musím povedať, že sa k nám správali veľmi slušne. Boli úctiví. Od najvyššieho oficiera som dostala aj hodinky.
Ktoré vám potom Rusi zobrali...
Keby len hodinky... Rusi brali všetko, bicykel z povaly... Húsatká sa nám mali vyliahnuť z vajec, no oni ich vzali na praženicu. Z pivnice vygúľali sud vína a na dvore ho vypili. Jednému z ruských vojakov, ktorí spali v stodole na slame, vliezol do ucha ucholak. Behal vyplašený po dvore a chcel postrieľať celú rodinu, že čo sme mu to vyviedli. Našťastie nás v poslednej chvíli zachránil ruský veliteľ. Mám s nimi aj ďalšie zážitky.
Prezraďte.
Ako decko som chodila pásť husi. Keď som sa vracala domov, na ulici stál ruský vojak so psom, strážil svojho veliteľa. Ako som sa zahnala bičíkom po husiach, pes po mne skočil. Stihla som sa uhnúť, takže ma pohryzol len do zadku. Vzali ma na ošetrovňu, kde mi naliali do rany jódovú tinktúru. Po návrate domov som si na toho psa počkala. Keď chcel vojsť do dvora, strčil hlavu cez bránu. Tak som mu po nej švacla palicou a odvtedy mi dal pokoj. Na ošetrovňu som sa dostala ešte raz. Na dvore som sa zavesila na odchádzajúci vojenský gazík, no spadla som a blatníky mi poškriabali nohy.
Prechod frontu ste prežili bez ujmy?
Našťastie áno. Keď sa Nemci dozvedeli, že Rusi sú už v Báhoni, dali sa na útek a Maďari od Senca po nich pálili, takže nám guľky lietali okolo uší. Spomínam si ešte, ako som zažila v Bratislave nálet. Doma som sa prejedla kyslých uhoriek a vzali ma do nemocnice.
