Štyri strany sa už dva týždne po voľbách dohodli na koaličnej zmluve. Staronový premiér aj v mene svojich partnerov povedal, že tým „položili silný základ dôvery, ktorú bude táto vládna koalícia potrebovať“.
Politickí analytici postrehli, že na rozdiel od zmluvy spred štyroch rokov nie sú v novej dohode negatívne vymedzené témy, ktorých otvorenie neprichádza do úvahy. Politológ Ľuboš Kubín vtedy povedal, že „ide o znak dôvery v koalícii“.
V zostave, ktorá si tak zakladala na vzájomnej dôvere, sa už po mesiaci objavili prvé vyhlásenia, že ju koaliční politici voči sebe stratili.
Ako ďalej dôverovať?
Skutočnosť, že sa z problému maďarského krajanského zákona stala téma vnútrokoaličnej diskusie, nemohla nikoho prekvapiť. Rozdielne stanoviská prirodzene vyplývali z obsahu zákona. Spor, ktorý vznikol, sa však mohol a mal udržať vo vecnej rovine. Lenže prebiehal tak, že SMK stratila k premiérovi dôveru.
Béla Bugár tvrdil, že mal s Mikulášom Dzurindom jasnú dohodu: SMK presadí, že finančnú podporu pre deti vzdelávajúce sa v maďarskom jazyku nebudú dostávať priamo ich rodičia, ale združenia rodičov pri školách, a predseda vlády podpíše s maďarským premiérom medzivládnu dohodu. Podľa Bugára predseda vlády dohodu nedodržal. Predsedníctvo strany to zhodnotilo ako „krízu dôvery vo vládnej koalícii medzi SMK a premiérom“ a Bugár vyhlásil: „V tomto momente je už otázka krajanského zákona marginálna vec. Otázkou dňa je, ako ďalej spolupracovať? Ako ďalej dôverovať?“
Mikuláš Dzurinda odpovedal strohým vyhlásením, v ktorom stanovisko Predsedníctva SMK označil za „nepravdivé a preexponované“. Predseda SMK odvtedy nerokuje so žiadnym koaličným politikom len medzi štyrmi očami, vždy chce mať svedka.
Trošku sa zoslabila
Dva týždne po tejto strate dôvery polovica poslaneckého klubu KDH nehlasovala za novelu zákona o verejnej službe, za ktorú celý klub už raz hlasoval. Poslanci Mikloško a Minárik vysvetlili, že to vlastne nesúviselo s novelou, ale s tým, že KDH nie je spokojné s obsadením predstavenstva štátnych Slovenských elektrární. Hoci obsah novely i personálne nominácie boli témy, ktoré sa mohli a mali riešiť nielen osobitne, ale aj vecne, zmenili sa na politickú manifestáciu nedôvery KDH voči zvyšku koalície.
Keď SDKÚ, SMK a ANO odmietli stranícke nominácie do topmanažmentu elektrární, Predsedníctvo KDH vydalo vyhlásenie, že jeho traja koaliční partneri síce odmietli politické nominácie ako princíp, ale iba preto, aby ich mohli zachovať ako reálnu prax, z ktorej jednu stranu po vzájomnej dohode vylúčili. Svojím vyhlásením, že KDH išlo iba o to, aby mohlo „kontrolovať, že sa cena podniku tesne pred privatizáciou nezníži tak, aby na tom prerobila celá spoločnosť“, vyjadril predseda hnutia Pavol Hrušovský zvyšku koalície a jej ľuďom takú nedôveru, akú už dlhé roky vyjadrujú politici opozície celej koalícii, teda i KDH.
Na otázku, ako mienia vládne strany spolupracovať na reformách, keď si tak nedôverujú, podpredseda Lipšic krátko pred Vianocami odpovedal, že síce „trošku sa dôvera zoslabila“, ale že to presadzovaniu reforiem brániť nebude. Povedal to v čase, keď už sa nahromadil výbušný materiál tretej kauzy, ktorá spôsobila najväčšiu a najhlbšiu krízu dôvery vo vládnej koalícii.
Od úradu k ministrovi
Redaktor SME urobil 18. decembra 2002 predvianočný rozhovor s predsedom ANO. Pavol Rusko odpovedal na otázky, či bude cez sviatky pozerať televíziu a ktorý film mu v ponuke nesmie chýbať. Už o deň neskôr, 19. decembra pracovník Úradu operatívnej techniky, teda policajt, ktorý „vyťažuje“ legálne odpočúvané rozhovory, zistil, že k zákonne odpočutému hovoru sú pripojené aj ďalšie záznamy, ktoré tam nepatria. Bol medzi nimi aj predvianočný rozhovor podpredsedu parlamentu s redaktorom SME. Policajný „vyťažovateľ“ spoznal hlas Pavla Ruska a okamžite informoval svojho nadriadeného. Úrad operatívnej techniky svojho nadriadeného, teda ministra vnútra, o tejto záležitosti neinformoval.
Otázka znie, prečo si šéf úradu nechal pre seba takú závažnú informáciu. Už vtedy sa totiž mohlo a malo rozbehnúť to, čo sa začalo o mesiac neskôr - razantné vyšetrovanie, ako sa mohli na pásku s legálne odpočúvaným rozhovorom dostať aj záznamy rozhovorov, ktorým chýbajú zákonné náležitosti.
Druhá otázka znie, prečo ministrovi nepodal úrad hlásenie ani vtedy, keď sa správy o Ruskovom nahranom rozhovore dostali do médií. Už 11. januára prinieslo SME podrobnú informáciu, že kapitán Štefan Svoboda z oddelenia vrážd redakcii oznámil, že prešetruje, či niekto neodpočúva predsedu ANO Pavla Ruska, lebo ten má kazetu, na ktorej je jeho predvianočný rozhovor.
A do tretice. Ak Úrad operatívnej techniky dovtedy nepodal ministrovi informáciu o zázname Ruskovho rozhovoru, nie je vonkoncom jasné, prečo si ju Vladimír Palko sám nevyžiadal. Podľa tvrdenia ministra vnútra sa k nemu kompletná informácia dostala až 22. januára 2002. Teda viac než mesiac po tom, keď ňou disponoval Úrad operatívnej techniky. Čo je príliš dlho na to, aby to mohlo zostať bez dôkladného vyšetrenia.
Politika je o dôvere
Pavol Rusko, ktorý získal záznam svojho rozhovoru už 4. januára, sa najskôr správal až príliš zdržanlivo. Ešte 11. januára na otázku redaktora SME, či dal podnet na políciu a či má podozrenie, že ho niekto odpočúva, odpovedal: „Môj podnet nikde nenájdete a nemám chuť sa vyjadrovať k žiadnym hrám, ak sa nejaké hrajú.“
O týždeň neskôr sa práve záznam jeho rozhovoru a to, čo označil za kauzu Hubert, teda premiérom iniciované a ministrom vnútra prikázané policajné preverovanie, či sa Rusko a minister Nemcsics v hoteli Hubert stretli s Mikulášom Černákom, stalo základom na to, že Republiková rada ANO vyjadrila nedôveru SDKÚ a KDH.
„Ak nedôjde k obnoveniu dôvery medzi koaličnými partnermi, Aliancia nového občana je rozhodnutá z vlády vystúpiť,“ prezentoval už pred týždňom stanovisko svojej strany predseda Rusko. Odvtedy však k žiadnemu obnoveniu dôvery nedošlo, skôr naopak. Minulotýždňová televízna konfrontácia medzi Vladimírom Palkom a Pavlom Ruskom odhalila takú hĺbku vzájomnej nedôvery, že ich prípadná ďalšia spolupráca bude pôsobiť veľmi nedôveryhodne.
„Politika je o bazálnej dôvere,“ povedal premiér Dzurinda v predvčerajších rozhlasových dialógoch. Ak je to tak, potom je politika o tom, čo vo vládnej koalícii vlastne nie je. To, čo stojí na bazálnej nedôvere, nie je politika, ale iba politikárčenie. Rozdiel medzi nimi presne vystihol Milan Šútovec. Kým politika realizuje program, o ktorom sa dá povedať, že je všeobecne prospešný, politikárčenie sleduje iba osobný či skupinový prospech. Politikári hranice medzi politikárčením a politikou starostlivo maskujú a zatemňujú. Dodajme, že asi tak, ako to robia viacerí činitelia dnešnej vládnej koalície.
Sebazničujúce spory
Všetky dobré vlády sa na seba podobajú. Všetky majú spoločné najmä to, že sa po celý čas vládnutia usilujú, aby nestratili legitimitu. Aby v očiach tých, ktorým vládnu, neprišli o dôveryhodnosť.
Občianske presvedčenie, že vláda spravuje veci verejné tak, že ju to legitimuje, aby rozhodovala v mene štátu, je základným predpokladom, aby výkonná moc mohla vykonať veci nepopulárne, keď sú potrebné. Presvedčenie tohto druhu, rozšírené masovo, potrebuje každá vláda. Potrebuje ho aj druhá vláda Mikuláša Dzurindu.
Potrebuje ho preto, aby mohla previesť republiku a jej občanov cez časy, v ktorých sa väčšina obyvateľstva musí uskromniť, aby deficity verejných financií neohrozovali budúcnosť štátu. Krajina, ktorá trpí chronickou vysokou nezamestnanosťou, ktorá znižuje a zadresňuje sociálne dávky, v ktorej sa deregulujú ceny energií a má sa v nej inak financovať zdravotná starostlivosť i vysokoškolské štúdium, potrebuje politickú reprezentáciu, ktorej ľudia veria, že koná v dobrej viere a s dobrými úmyslami. Paradoxné je, ak samotní predstavitelia tejto reprezentácie pracujú na tom, aby si navzájom dôveryhodnosť zničili, ako to robia reprezentanti strán, ktoré vytvorili dnešnú vládnu koalíciu.
Zostava, ktorá sa oficiálne ujala moci v polovici októbra, stihla za tri mesiace vyprodukovať tri veľké sebazničujúce spory. Aj keď každý z nich mal svoj vecný základ, všetky vyústili do toho, že politici vládnej koalície spochybnili dôveryhodnosť svojich partnerov. Výsledkom je, že vzájomnými útokmi neoslabili ani tak partnerov, ale skôr koalíciu ako celok.
Fakt, že po sto dňoch vlády ide o tretiu vážnu krízu dôvery, nelegitimuje vládnu koalíciu na to, aby mohla ďalej pokračovať v doterajšom spôsobe vládnutia. Ak pri ňom zostane, je málo pravdepodobné, že vydrží do konca svojho funkčného obdobia.
profilYObraz Pavla Ruska podľa Vladimíra Palka: Predseda ANO zámerne kauzu medializoval tým, že prostredníctvom „svojho“ policajta upozornil redakciu denníka SME na nahrávku odpočutého rozhovoru. Namiesto toho, aby podal trestné oznámenie, hral „hry proti ministerstvu vnútra“. Celé týždne ignoroval výzvy, aby vydal inkriminovanú nahrávku. Pavol Rusko tým, že odmieta uviesť meno policajta, ktorý mu nahrávku dal, „porušuje paragraf 97 Trestného poriadku“ a z neho vyplývajúcu povinnosť svedčiť. „Pravdepodobne kryje páchateľa trestného činu a takéto správanie ústavného činiteľa je neprípustné,“ tvrdí Vladimír Palko. Podľa neho je kľúčom k pochopeniu Ruskovho správania to, že odmietol vymenovať Ruskovho človeka za riaditeľa finančnej polície.
Obraz Vladimíra Palka podľa Pavla Ruska: Minister vnútra už na rokovaní koaličnej rady 12. decembra 2002 vyhlásil, že problémom koalície nie je reforma zdravotníctva ani privatizácia elektrární, ale konanie predsedu ANO, ktoré je v rozpore s ústavou a demokratickými princípmi. Kauza Hubert a nahrávka nelegálne odpočúvaného rozhovoru svedčia o tom, že sa „polícia pokúšala získať diskreditačné informácie o ANO na príkaz Palka“. Kazetu s nahrávkou ministrovi nedal, lebo by hľadal „toho, kto to prezradil“. Ak Palko tvrdí, že sa o nahrávke v systéme ministerstva vnútra dozvedel až po mesiaci, znamená to, že zlyhal ako minister. Ak o nahrávke vedel od samého začiatku, zlyhal ako politik, tvrdí Pavol Rusko. Podľa neho by mal Palko z funkcie ministra odstúpiť.
Čo povedali koaliční politici o koaličných partneroch BÉLA BUGÁR O MIKULÁŠOVI DZURINDOVI
„Patrím medzi ľudí, ktorí veria v základné mravné hodnoty a podľa nich sa riadia. Napriek svojim niektorým zlým skúsenostiam z minulého volebného obdobia som bol až do týchto dní pevne presvedčený, že spolupráca s Mikulášom Dzurindom a mojou osobou sa zakladá na týchto hodnotách. Správanie predsedu vlády ma však presvedčilo o inom. V slovenskej politike sa takéto hodnoty nectia a nikto sa nimi neriadi.“
SME 3. decembra 2002
FRANTIŠEK MIKLOŠKO O ANO, SDKÚ A SMK
„Predstavenstvo elektrární, ktoré rozhoduje o všetkom, sa skladá z piatich ľudí. ANO tam má troch ľudí, SDKÚ jedného a SMK jedného. Tu vôbec nejde o to, že tam KDH nemá jedného človeka. Tu ide o to, že tam má Aliancia nového občana troch ľudí, čím vlastne táto 8-percentná strana sa stala majiteľom Slovenských elektrární.“
TV Markíza, Na telo 15. decembra 2002
PAVOL RUSKO O SDKÚ A KDH
„Viete, začínam sa báť činnosti koaličných partnerov. Začínam sa pýtať, s čím prídu. Veď dnes nie je ťažké v rámci programu utajených svedkov zinscenovať výpoveď, že Pavol R. urobil to či ono… Mám pocit, že s výnimkou SMK ostatní členovia koalície zaujali postoj, že voči ANO si môžu dovoliť všetko. Ak sa oni nedokážu správať zodpovedne, tak sa koalícia rozpadne kvôli nim, nie kvôli nám.“
NÁRODNÁ OBRODA 18. januára 2003
glosaNejde o vonkajší exces, ale o vnútornú recidívu
Nie tak dávno malo Slovensko premiéra, ktorý nepotreboval, aby mu niekto protirečil, lebo si protirečil sám. Teraz má Slovensko koalíciu, ktorá nepotrebuje opozíciu, aby spochybňovala jej dôveryhodnosť, lebo vládne strany sa spochybňujú navzájom.
Po škandále s nelegálnou nahrávkou je tento fakt taký očividný, že ho nepopiera dokonca ani premiér. Podľa neho však ide o hru, ktorá nemá zdroj vo vládnej koalícii. „Mrzí ma, že sa niekto s nami hrá a namiesto toho, aby sme boli rozumní, nechávame priestor emóciám a vyvolávame zbytočné nepokoje,“ povedal Mikuláš Dzurinda.
Teraz vraj treba zistiť, kto je režisérom tejto hry. Verzia pána premiéra, že vládne strany sa stali obeťou zákernej subverznej manipulácie, nie je veľmi presvedčivá. Keďže ide už o tretiu krízu dôvery, znamená to, že vzájomná nedôvera nie je v koalícii excesom, ktorý má vonkajší dôvod, ale recidívou vyplývajúcou z jej vnútorných vzťahov. Práve túto verziu potvrdzujú koaliční politici, ktorým v kauze pripadla úloha pozorovateľov.
Dvaja najvyšší predstavitelia SMK sa zhodujú, že ide o nedôveru, ktorá má hlbší základ. Podľa Pála Csákyho je aj posledný spor len špičkou ľadovca, preto by nebol prekvapený, „keby sa aj v blízkej budúcnosti objavili ďalšie turbulencie“. Aj Béla Bugár to vidí tak, že nedôvera medzi ANO a ďalšími dvoma koaličnými stranami existuje, ale nie z takých dôvodov, aké uvádzajú. Domnieva sa, že „nedôvera tu je z nejakého iného dôvodu“, a on nevie prísť na to, z akého.
Aj keď o pozadí a súvislostiach prebiehajúceho koaličného sporu ešte veľa nevieme, jedno je isté už teraz. Zostava, ktorá si do koaličnej zmluvy zapísala, že vznikla preto, aby mohla pokračovať „v riešení zložitých spoločenských, ekonomických, sociálnych a duchovných problémov“, zatiaľ nevyriešila ani problémy koaličné.
