František Mikloško si je vedomý, že vo volebnej kampani každého kandidáta vyzlečú donaha. Taký je život, hovorí. „Každý musí prijať, že sa budú hovoriť jeho plusy i mínusy.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
é koaličné strany tým neboli nadšené. Hovoria, že by uprednostnili diskusiu o spoločnom kandidátovi, ktorá sa však neodohrala. Kukanovu kandidatúru zatiaľ žiadna iná strana nepodporila, KDH pohotovo ponúklo vlastného človeka. Na otázky SME odpovedá prezidentský kandidát kresťanských demokratov FRANTIŠEK MIKLOŠKO.
Aký je to pocit, byť kandidátom na úrad prezidenta?
„V Predsedníctve KDH som povedal, že ak ma odsúhlasí a najmä predseda povie: vysielam ťa na túto misiu, tak to prijmem a oslobodzujem sa od toho, že už to nie je len môj príbeh, ale aj iných. Je veľký rozdiel, keď si človek niečo obšliapava sám.“
Zvažovali ste dlhšie, či prijmete ponuku KDH?
„KDH bolo v situácii, že už muselo postaviť kandidáta. Nemožno donekonečna hovoriť, že ani jeden kandidát nám nevyhovuje. Potom nasleduje otázka: tak postavte vy kandidáta a KDH bude musieť s tým kandidátom zotrvať až do volieb.“
Nedávno ste povedali, že právo kandidatúry má v strane prvorodený a tým je predseda Hrušovský. Prečo nechcel kandidovať on?
„Po dvoch rokoch na čele strany a po troch mesiacoch vedenia parlamentu, čo robí dobre, by to bol nedokončený príbeh. Pavol Hrušovský mal podľa mňa tento pocit. Ak má byť jeho prípadná budúca kandidatúra na prezidenta silnejšia, mala by mať pozadie dokončeného príbehu.“
Za SDKÚ bude kandidovať Eduard Kukan. Aj ďalšie strany ohlasujú, že postavia svojho kandidáta. Ak bude voľba záležitosťou strán, vaše šance sú asi skromnejšie. Čo si o tom myslíte?
„Rokujeme aj s inými politickými stranami. Tak, ako sa mi to javí, do druhého kola volieb bude treba získať okolo 20 percent. Myslím si, že pán prezident Schuster bude kandidovať a že sa bude uchádzať najmä o hlasy Smeru a možno aj iných ľavicových strán. Kandidovať by mal aj Vladimír Mečiar a 20 percent môže mať istých. Čiže zišla by sa podpora ešte niektorých strán.“
Ktorých?
„V tejto chvíli je to ANO a SMK. Voči ANO som zdržanlivejší, lebo signalizuje, že teraz o tom hovoriť nechce.“
Otázka je, či v SMK nebude okolo vašej podpory diskusia. V minulosti boli vzťahy KDH a SMK napäté pre krajanský zákon, ale môžete strácať aj hlasy slovenských voličov. Čo teda ďalej?
„Mojich trinásť rokov pôsobenia v politike sa často točilo okolo postojov k maďarskej otázke. Boli v nej okamihy, keď som jasne stál na strane maďarských problémov, ale aj keď som bol kontroverzný proti SMK. Bude to teda ich slobodné rozhodnutie. Zdá sa mi však, že situácia sa trochu zmenila. SMK sa etabluje nielen ako menšinová strana, má ekonomické posty a proti jej ministrom nie sú žiadne výhrady. Stáva sa teda normálnou súčasťou politickej scény.“
Myslíte si, že sa ľudia budú rozhodovať aj podľa toho, že ste neboli komunistom, ale dobrým katolíkom?
„To rozhodovanie je pre mňa otázkou. V novembri 1989 sme s Čarnogurským, Langošom a ďalšími prichádzali do politiky ako ľudia, ktorí mali pečať disidentstva. Za prvé dva roky, keď vznikala Slovenská republika, sme sa stali kontroverznými. Prešlo desať rokov a averzia nejako opadla. Cítim to na ulici. Vo volebnej kampani vždy každého kandidáta, obrazne povedané, vyzlečú donaha. Každý musí prijať, že sa budú hovoriť jeho plusy i negatíva. Taký je život.“
Mikuláš Dzurinda povedal, že radové členstvo v KSS pred rokom 1989 by dnes nikoho nemalo diskvalifikovať a kvalifikáciou nesmie byť ani to, že niektorí ľudia neboli členmi komunistickej strany. Súhlasíte?
„V danej chvíli to boli logické vety, ktoré vyplynuli z toho, že SDKÚ navrhuje Eduarda Kukana.“
Z opozície už zaznelo, že ste sympatický, ale niektorým by sa zdalo zvláštne, keby ste mali byť prezidentom štátu, keď ste nepodporili jeho vznik. Vám by sa to zdalo zvláštne?
„V normálnej krajine sa to nezdá zvláštne. Václav Havel bol zásadne proti rozdeleniu Česko-Slovenska. Bola to jeho trauma možno počas celého prezidentovania v Čechách a nikto ho za to nepovažoval za zradcu národa. V KDH sme mali svoj názor a ten vyjadroval Ján Čarnogurský postupným vplávaním do Európskej únie tak, aby to bol vstup dvoch štátov. To nebola bezkoncepčnosť. Hľadali sme organickejšie riešenie a v okamihu, keď Slovenská republika vznikla, prijali sme ju. V tejto chvíli však nechcem zmäkčovať svoje stanovisko, že som bol proti rozpadu Česko-Slovenska.“
V roku 2004 sa Slovensko stane členskou krajinou únie a NATO. Zavŕši sa tak jedna etapa slovenskej štátnosti. Už ste rozmýšľali, akým novým posolstvom by ste sa snažili osloviť ľudí?
„Človek môže funkciu v prvom rade naplniť tým, čo v ňom je. Je jedno, či príde na univerzitu, alebo na dedinu, mal by vytvárať istú atmosféru v krajine. Prezident je volený priamo ľuďmi, mal by byť pre všetkých, a to mu dáva silnú pozíciu. Môže byť polemický k politike vlády, parlamentu. Nemalo by v tom byť však politikárčenie.“
Dokázali by ste byť polemický aj voči KDH?
„Ak by som to nedokázal, pokiaľ by šlo o vážne veci, bol by som slabým prezidentom. Samozrejme, nebudem predstierať, že to, čo znamenalo celý môj život po novembri 1989, nebolo. Viem však, že politické strany či ľudia, všetci budú pre mňa rovní.“
V minulom volebnom období ste o prežití KDH a vzniku SDKÚ povedali, že je to veľký zápas politických hypermarketov proti starým štýlovým obchodom. Dnes však hypermarkety víťazia. Bude vaša kampaň ako starý štýlový obchod?
„V poslednom období sú kampane technické, v ktorých sa hľadá forma oslovenia. Psychologicky sa pôsobí na vedomie ľudí tak, aby sa im hovorilo to, čo chcú počuť. V Čechách sa ukázalo, že niektorí politici na to doplatili. Podriadili sa tomuto novému trendu, ale začali pritom strácať svoju dušu. Nerád by som za cenu úspechu vo voľbách stratil dušu. Rozmýšľam o kampani, ktorú budem musieť podstúpiť, lebo ľudia sa chcú stretávať a prípadne aj nadávať prezidentskému kandidátovi, ale nechcel by som v kampani tancovať ako ruský prezident Boris Jeľcin. Myslím si, že môže byť výhodou, že sa nemusím totálne predstavovať. Za trinásť rokov som sa stal známym, a ak som už nejako zapísaný v mysliach ľudí, bolo by komické, keby som chcel hrať nejakú inú úlohu.“
V parlamente viete občas uvoľniť napätú atmosféru vtipnou poznámkou. Zmeníte teraz niekedy tento svoj „veselý“ imidž a budete len vážny?
„Mnohí mi povedali, že by som mal byť vážnejší. Nie som humorista na objednávku, ale možno mám zmysel pre situačný humor. Tohto svojho ‘daru‘ by som sa celkom nerád vzdal. Humor možno uvoľňuje nielen situáciu, ale nejakým spôsobom ma aj konfrontuje so sebou samým.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
