TEXT: Lucia Krbatová, FOTO: Gabriel Kuchta
Ako si spomínate na prvého vraha, s ktorým ste sa stretli?
Súdny znalec si musí najprv preštudovať vyšetrovací spis, až potom sa dostane k človeku, ktorého vyšetruje. V spise som sa dočítal, že na horehronskom laze žili dvaja kamaráti a jeden začal spávať so ženou toho druhého, čo sa nedá utajiť. Raz, keď mali vypité, vracali sa spolu z krčmy, pohádali sa a klamaný manžel pichol svojho soka nožom do srdca.
Páchateľ potom bežal dolu do dediny, zavolal políciu a priviedol ju na miesto činu. V spise bol záznam, že páchateľ zastal v splne mesiaca nad telom obete a vyhlásil: „Jano, ja nevinen, ty nevinen, to tá kurva je vinná.“
Prešiel mi mráz po chrbte, veď toto je Shakespeare na Horehroní a páchateľa som si predstavil ako statného Othella, šľachetného a nenávistného. Na vyšetrenie mi však priviedli chudého, upracovaného človiečika, ktorý vôbec nerozumel tomu, čo urobil. Vtedy som si uvedomil, koľko predsudkov máme o správaní ľudí, ktorí sa dopustia niečoho takého.
Za najväčšieho vraha v histórii Slovenska sa považuje Ondrej Rigo, ktorý zavraždil a znásilnil osem žien. Vy ste robili jeho profil najprv ako neznámeho páchateľa. Čím vás prekvapil, keď sa s ním stretli naživo?
Bol to veľmi zvláštny človek. Mnohé v jeho profile som vytypoval správne, ale prekvapil ma prinajmenšom dvoma vecami. Jednak, s akým absolútnym chladom a bez akejkoľvek ľútosti sa staval k celému vyšetrovaniu. Nikdy sa nepriznal k trestným činom, dokázali mu ich len na základe analýzy DNA.
Druhá vec, myslel som si, že už v minulosti spáchal nejaké sexuálne trestné činy a tu som sa sekol. Ten spôsob, akým ich páchal, sa spustil až pri prvej vražde, zapáčilo sa mu to a potom v ňom, už ako sériový vrah, pokračoval.
Posudzovali ste aj legendárneho „kanibala z Kysaku“. Aké pohnútky vedú človeka ku konzumácii ľudského mäsa?
Páchateľa sme analyzovali na základe dokumentácie až po jeho smrti, pretože zahynul na následky streľby pri zatýkaní. Zistili sme, že sklon ku kanibalizmu bol výbavou jeho osobnosti už z detských rokov. Diagnostikovali sme ho ako nekrofilného sadistu - človeka s vášňou prežívať veci, ktoré súvisia so smrťou, zabíjaním a aj ochutnávaním mäsa.
Vedel to relatívne dobre maskovať a navonok vystupoval ako starostlivý otec rodiny. V jeho prípade zohral zvláštnu rolu svet masmédií a internetu. On si myslel, že je so svojimi sklonmi absolútne osamotený a unikátny, a odrazu zistil, že na internete je o tom plno informácií. Dokonca si cez internet našiel aj obete svojho konania. Bez tohto virtuálneho zdroja by sa asi všetko odohralo len v jeho fantázii.
Ľudí často fascinujú tie najbrutálnejšie zločiny a násilie. Prečo?
Oslovuje to ich vlastnú agresivitu. Agresivita v našom chápaní nie je problémom kriminálnikov za mrežami, ale je výbavou každého človeka. To, že nás evolúcia vybavila agresivitou, má nejaký zmysel, ale každý z nás si hľadá aj svoje vlastné spôsoby, ako ju nejakým spôsobom prejaviť. Pozeraním brutálnych prípadov, ale aj športu akoby kanalizujeme našu vlastnú agresivitu. Cez pozorovanie násilia svoju agresivitu zástupne odžívame.
