Na fotkách vyzerá Slovensko ako moslimský raj, tvrdí EMÍRE KHIDAYER, ktorá sa nedávno vrátila zo Sudánu, kde pracovala pre OSN.
TEXT: Zuzana Uličianska, FOTO: Emíre Khidayer
Pochádzate zo zmiešaného manželstva, ako vnímate negatívne reakcie Slovákov na utečencov?
„Pre Slovensko je to nová téma, mama mi opisovala, aké to bolo, keď môj otec prišiel svojho času do Žlkoviec, hoci on bol u nás legálne ako študent. Ide o veľký tlak, na ktorý ľudia nie sú zvyknutí. A tiež nechcený zásah do rutinného života. Preto imigrácia ako niečo nové či cudzorodé zasieva strach. Cez strach sa potom nevieme pozrieť na realitu správnou optikou a zaujať objektívny postoj. Tí, ktorí sa dostávajú na Slovensko, však tiež majú strach a tiež nevedia, do čoho inú.“
Čoho sa hlavne boja?
„Na fotkách to totiž u nás vyzerá ako moslimský raj, všetko je tu zelené, šťavnaté. Takto mi to okomentovali kamaráti. Potom príde iba taká jednoduchá záležitosť. Počasie. Ako povedal jeden sudánsky utečenec: 'Ocitol som sa na ulici, bez pomoci a nečakal som, že mi bude stále zima.' Dvadsať stupňov je na Sudáncov skutočne málo. Keď teploty v Sudáne na týždeň do roka klesnú pod dvadsať, ľudia ani z domov nechcú vychádzať. Oblečú si zimné bundy, rukavice, čiapky a na nohy vietnamky.“
Ako z pohľadu Sudánu vyzerá problém utečencov?
Táto otázka je dlhodobo aktuálna, najviac sa točí okolo Dárfúrčanov. Od vypuknutia konfliktu v Južnom Sudáne v decembri 2013 sa do Sudánu vracajú tisíce Juhosudáncov, ktorí tam odišli s víziou nového života v novom štáte s právami, o ktorých snívali. Tí, čo majú to šťastie, sťahujú sa do domov, ktoré po rozdelení Sudánu v júli 2011, opustili. Ďalšia skupina utečencov prúdi do Sudánu z Eritrey a Etiópie, smerujú do Európy cez Líbyu. Sudán sa tak stal jednou z významných migrantských trás. Najnovšie som sa na uliciach hlavného mesta Chartúm stretla s pekne oblečenými a kultivovanými Sýrčanmi, ktorých žobranie ostro kontrastuje so žobrákmi zo Sudánu, Južného Sudánu, Nigeru, Čadu či Stredoafrickej republiky. A hlavne pôsobí to bizarne až z toho naskakuje husia koža.
Hosťom u Izzuddína v dedine Chírán, provincia Biely Níl.
Kde všetci títo ľudia žijú?
Väčšina dárfúrských utečencov žije v utečeneckých táboroch. Mnohí z nich prišli do Chartúmu s vidinou aspoň nejakého zamestnania. Za posledné roky ich z domovov vyhnali boje medzi vládnymi zložkami a rebelmi, ale nezriedka aj medzi samotnými kmeňmi. Medzikmeňové vojny sú súčasťou dárfúrskej histórie. Dnes ide o tisíce frustrovaných ľudí, ktorí končia v utečeneckých táboroch a čakajú na pomoc OSN. V táboroch má nejedna rodina aj osem až desať detí. Väčšina z nich nič aktívne nerobí, dokonca strácajú návyky, ktoré predtým mali, napr. ako pastieri.
OSN je už v tomto priestore dlhodobo činná, aký má kredit?
Sudánci majú prítomnosť či už OSN alebo humanitárnych organizácií za pár dekád hlboko zafixovanú. Z toho potom vyplývajú prekvapivé situácie, ktoré prezradia, že mnohí z nich čakajú, že medzinárodné spoločenstvo by malo zaplatiť, zariadiť, dať. Žijú v takejto ilúzii a keď nič nedostanú, sú sklamaní. Ak sa takýto človek dostane mimo svojich hraníc, jeho očakávania budú podobné. I keď s dobrým úmyslom, predsa len medzinárodné spoločenstvo nevedomky istú dobu vychovávalo týchto ľudí k ilúzii. Teraz sa to mení.
Akou výzvou je pre Európu prílev utečencov?
„Je to nová skúsenosť pre našu kultúru. Až teraz pod tlakom si začíname uvedomovať, ako dobre sa vo svojom svete máme. Možno by sme si to mali viac vážiť, napriek negatívam, čo nás obklopujú. Asi budeme musieť začať riešiť aj veci mimo našej kultúry.“
Môže nás to obohatiť?
