Ako vyzerala tradičná slovenská svadba

[content type="img" render-type="longread-title" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/56/5672347/5672347.jpeg?rev=2"][/content]

Ako vyzerala slovenská svadba

Petržlen v čižme, kúpeľ aj falošné nevesty. Viete, kto nosil fartuch a kto chološne, pripomeňte si slovenské svadobné zvyky.

Text: Katarína Nádaská

Ilustrácie: Martin Kellenberger

Text vyšiel v knihe Čím žila slovenská rodina vo vydavateľstve Fortuna Libri

[content type="longread-pos" pos="left"] [content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/56/5672350/5672350.jpeg?rev=2"][/content] [/content]

Príprava na sobáš sa začínala bezprostrednou prípravou mladuchy na svadbu, predovšetkým jej obliekaním, príchodom ženícha a odobierkou od rodičov. Potom sa šlo na sobáš do kostola v svadobnom sprievode. Po sobáši, ktorý prebiehal síce podľa predpisov danej cirkvi, ale nie celkom bez prvkov miestnej tradície, prešli svadobčania v slávnostnom sprievode späť do domu mladuchy a nasledovala svadobná hostina.

Po nej prechádzala mladucha z rodičovského domu do domu svokry, zložili jej z hlavy veniec a začepčili ju, zatancovala tanec začepčenej nevesty a mladomanželia sa v sprievode obradov na podporu plodnosti uložili na lôžko.

Napokon sa delil svadobný koláč a svadba sa skončila. Tieto časti svadobného obradu sú, pravdaže, vymenované iba rámcovo, zachytávajú v podstate len tie momenty, ktoré sa vyskytujú na väčšine nášho územia.

V skutočnosti je paleta svadobných zvykov neporovnateľne pestrejšia a jednotlivé zvyky i obrady sa v rámci regionálnych rozdielov rozmanito kombinujú a prelínajú.

Pred sobášom

Slávnostný deň sa začínal obliekaním mladuchy a príchodom ženícha po ňu. Obliekanie mladuchy bol osobitný svadobný úkon, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a ženy z najbližšej rodiny.

Svadobné oblečenie mladuchy vo všeobecnosti záviselo od charakteru miestneho kroja. Slobodné poctivé dievča chodievalo pri slávnostných príležitostiach prostovlasé, s vienkom alebo partou na hlave.

Na Slovensku mal venček i parta rôznu podobu, tvar a veľkosť. Dievča, ktoré na poctivosť zabudlo, nesmelo mať pri sobáši účes s partou alebo vencom a hlavu muselo mať pokrytú šatkou, či dokonca čepcom. Dievky si rozdelili vlasy cez prostriedok hlavy pútcom (na chodníček) a po oboch stranách si ich hladko pričesali.

Vzadu boli vlasy zapletené do vrkočov na trojo, štvoro, pätoro, devätoro, ba mohli sa zapletať aj na dvanástoro.

Pri obliekaní mladuchy sa musel dodržiavať presne určený postup, preto túto časť svadby mali na starosti staršie, skúsené ženy. Tie ovládali aj nasadenie party. Závoj sa pripevňoval na svadobný veniec a mal mladuchu chrániť pred zlým pohľadom cudzích ľudí práve pri ceste na sobáš, keď by ju mohli urieknuť.

Bol to však novší prvok svadobného odevu, prevzatý z mestského odievania. Jedným zo znakov nevesty bola pôlka – plachta úvodnica, ktorú nosila mladucha poza chrbát, koncami prehodenými cez rukávy. Na Slovensku mávala rozličné regionálne pomenovanie – prestieradlo, svadobný ručník či odedza.

Čižmy od ženícha

Na nohách mala nevesta nové parádne čižmy, ženíchov dar. Na svadobných šatách vo vidieckom prostredí sa biela ako farba čistoty a panenstva často kombinovala s farebne odlišnými súčiastkami ľudového odevu. V niektorých regiónoch sa mladucha obliekala dokonca do čierneho alebo fialového odevu, teda v podstate do smútočných farieb. V oblečení mladuchy však vždy mal byť kus odevu červenej farby. Červená farba chránila pred urieknutím a pred nepriaznivými čarami.

V Šumiaci na Horehroní mala mladucha na sobáši na hlave partu s čelenkou, s pantlikami (stužkami) a venčekom. Hrdlo mala ozdobené pátričkami (ružencom). Vlasy mala upravené do vrkoča, bola oblečená v bielom, na nohách mala čierne čižmy.

Ženy, ktoré mladuchu obliekali, jej dávali do čižmy drobné mince, aby bola v manželstve bohatá. Pod partu jej vkladali usušenú materinu dúšku, aby porodila zdravé deti. V Heľpe mala mladucha na sebe nové parádne sagrinovo čižmy (vybíjané čižmy), na hlave partu, zelenú sukňu a vpredu namiesto zástery (šurca) čiernu šatku. V zime sa jej živôtik (brusliak) a oplecko skrývali pod kožúškom.

Keďže platilo, že mladucha má mať na sebe niečo požičané, mohol to byť kožúšok alebo parta. Na parte boli prepielka – flitre, hore venček a pri ušiach kytajky – široké zelené, červené a žlté šnúrky. Cez plecia mala prehodenú pôlku.

Mladucha na šafli

Mladuchu obliekali na svadbu družičky, jej vrstovníčky. V minulosti musela mladucha pri obliekaní stáť v širokom šafli (drevenej nádobe s dvoma držadlami), aby aj ona bola čoskoro taká široká, teda aby rýchlo otehotnela a priviedla na svet dieťatko.

V Tekove mladucha mávala na svadbu oblečené šaty tmavých farieb, bohato vyšívané, široké sukne, pod nimi sedem spodničiek, cez prsia krížom previazanú šatku. Na hlave mala partu kužeľovitého tvaru s množstvom kvetov, našitých korálikov a miniatúrnych lesklých perličiek. Z party viseli rôznofarebné stužky, ktoré zakrývali mladuche chrbát. Na sobáš si už mohla obuť cifrované čižmy, ktoré v tomto regióne smeli nosiť len vydaté ženy. Dievky nosili iba poltopánky.

V šarišskej obci Ražňany bývala mladucha oblečená v bielom odeve, mala bielu plisovanú sukňu z brokátu so slávnostnou zásterkou (fartuchom) a s bielou blúzkou s dlhým rukávom. Blúzka bola v páse previazaná širokou stuhou ružovej alebo svetlomodrej farby, vzadu uviazanou na mašľu. Vlasy mala mladucha učesané nahladko, na tyle stiahnuté do vrkoča vypleteného s mašľou.

Hlavu jej zdobila parta – vpredu mala perlový oblúčik, na temene trblietavý kovový venček a vzadu kartón ovinutý farebnými stuhami siahajúcimi takmer po spodný okraj sukne. Ražniansky mladoženích mal bielu plátennú košeľu, na nej vestu z jemného čierneho súkna, sivé súkenné nohavice (chološne), na hlave klobúk s veľkým ozdobeným perom, kúpený na jarmoku a prizdobený čerstvým rozmarínom.

Na väčšine územia Slovenska sa v minulosti sobáš konal okolo poludnia, ale už ráno šli družbovia do domu ženícha a mladuchy, aby pozvážali svadobčanov. Po krátkom občerstvení sa svadobný sprievod vydal v sprievode hudby k mladuche. Pred domom mladuchy sa ženíchovi a jeho sprievodu kládli rôzne prekážky, napríklad bol zatarasený vchod do domu, pričom ženícha prekárali a pýtali si výkupné, až po jeho zaplatení boli prekážky z cesty odstránené.

Je to ona?

Nasledoval výber pravej mladuchy, ženíchovi boli predložené tri-štyri zahalené ženy a on musel nájsť tú pravú. Bolo pri tom veľa smiechu, najmä keď údajné mladuchy boli stareny či muži. Na Myjave pomáhali mladuche s obliekaním družičky, potom už čakali na ženícha, kedy ju príde vypýtať. Hlavná družička ženíchovi a ostatným svadobčanom pripla pierko.

Najstarší družba privádzal najprv falošné mladuchy, napríklad družicu so slameným vencom alebo niektorú z preoblečených starších žien. Zakaždým sa spýtal: „Páni starší, páni starší, je to ona?“ Zástupca mladuchy (oddávač) odpovedal, že družbovia síce dobre prišli, ale za mladuchu musia zaplatiť.

Potom nastalo medzi družbami mladuchy a družbami ženícha žartovné jednanie o cene, ktoré sa skončilo dohodou a vyplatením peňazí. Starejší z obidvoch stranán s falošnými mladuchami žartovali, ponúkali im vypiť, až ich nakoniec všetky odmietli. Potom, teda až na tretí raz, konečne prišla mladucha spoločne s prvou družicou.

Družba, ktorý ich priviedol, sa spýtal oboch starejších, či súhlasia, a keď mladuchin starý svat prisvedčil, predniesla prvá družica svadobný vinš:

Vítame vás hostia milí,
ktorí ste k nám prišli,
čo ste hľadali,
čo ste žiadali,
hotové ste našli,
túto prekrásnu pannu
v tom zelenom venci.

A ty krásna panna,
čo to za novina,
že tvojmu panenstvu
odbila hodina.

Odbila hodina
veku panenského
a ty už vstupuješ
do stavu manželského.

Autor: Katarína Nádaská