BRATISLAVA. Výkrik, náraz a chaos. Tak opisuje včerajšiu zrážku lietadiel s parašutistami jeden z preživších.
Nehoda sa stala nečakane, stroje ešte len stúpali do výšky potrebnej na zoskoky. Úroveň asi 1500 metrov, kde do seba vrazili, na to totiž podľa pilotov nestačila.
„Bolo by treba aspoň tri až štyritisíc metrov nad morom,“ vysvetlil letecký mechanik a pilot Vincent Matoušek. Vytvorenie parašutistickej formácie pri hromadnom zoskoku totiž nejaký čas trvá. „Usporiadanie si vyžiada 40 či 50 sekúnd, pričom v polohe musia zotrvať aspoň tri sekundy, aby sa zoskok uznal,“ dodal Matoušek.
Prečo boli stroje tak blízko seba, nie je jasné . Okrem informácie o tom, že jedno z lietadiel bolo preťažené, mohol zavážiť aj typ lietadla.
„L410 je hornoplošník a preto je z pilotnej kabíny zle vidieť pri zatáčaní,“ dodal Jan Kopsa, vedúci letovej prevádzky z leteckej školy Aero Prague.
Posádky sa chystali na spoločný zoskok. Lietadlá preto museli letieť čo najbližšie pri sebe, aby sa parašutisti pri zoskoku mohli čo najrýchlejšie dostať blízko seba a vytvoriť zostavu.
„Na tieto úkony je však stanovená minimálna vzdialenosť medzi lietadlami a vyžaduje si aj pravidelný cvik pilotov,“ dodal Matoušek.
Ak by jedno z lietadiel bolo preťažené, správanie stroja to mohlo výrazne ovplyvniť. O zložení posádky rozhoduje riadiaci zoskokov, hoci zodpovednosť má za ňu vždy samotný pilot. Mal by sa riadiť predpísaným maximálnym počtom ľudí na palube.
Vyskočiť z padajúceho stroja je podľa parašutistov náročné. Obzvlášť, keď na to ešte nie sú pripravení.
„Keď musí veľký počet parašutistov núdzovo opustiť neovládateľný alebo slabo ovládateľný stroj, je to iné, ako keď letí vo vyššej letovej hladine,“ povedal pre SME parašutista Martin Čáp.
Človek blízo smrti chce len prežiť
Parašutisti vedeli, že piloti sa zachrániť nedokážu. Ak sa človek dostane do situácie blízko smrti, jeho správanie sa mení.
BRATISLAVA. Branislav Chrenka, riaditeľ Modrého anjela zo skúsenosti hovorí, že keď sekundy rozhodujú o všetkom, človek veľmi „necíti“ a ide mu iba o to, aby prežil.
Aj otázka traumy je pre výskumníkom zahalená v rúšku tajomstva.
„My dodnes nevieme, prečo sa niektorí jedinci s takýmito situáciami vyrovnávajú rýchlejšie a bez následkov a iní nie,“ konštatuje Chrenka s tým, že to, koľko parašutistov zo včerajšej zrážky podľahne traume je veľmi individuálne.
Závisí to napríklad aj od toho, či majú traumatické skúsenosti z minulosti.
Annamária Ondrejková
