Keď sa na sklonku roku 1989 objavil počas Nežnej revolúcie na tribúne Alexander Dubček, mnoho mladých ľudí na námestí vôbec netušilo, kto to je.
[content type="img" render-type="pressphoto" title=""src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/56/5672764/5672764.jpeg?rev=2" author="FOTO: ARCHÍV TASR" longread-pos="full"]Momentky z 22. augusta 1968. Sovietsky tank na Štúrovej ulici v Bratislave.[/content]
TEXT: Boris Vanya
BRATISLAVA. Čo mohli v novembri 1989 vedieť mladí ľudia o auguste 1968? Možnosti získať viac informácií o Pražskej jari boli v 80. rokoch výrazne limitované.
Obmedzili sa na spomienky príbuzných – ak rodina mala záujem o citlivej téme hovoriť – počúvanie zakázaných rozhlasových staníc či sledovanie rakúskej televízie (aj to len na juhozápade Slovenska).
Keď v auguste 1968 došla sovietskemu lídrovi Leonidovi Brežnevovi s reformami československých komunistov trpezlivosť, do Československa poslal tanky.
Celistvosť socialistického tábora bola zachovaná, súdruhovia v Prahe a Bratislave poučení. Pomery v krajine sa mohli vrátiť do „normálu“. A počas normalizácie sa rýchlo menil aj oficiálny pohľad na udalosti roku 1968.
Snahy o socializmus s ľudskou tvárou boli prezentované ako pokus o kontrarevolúciu, jej predstavitelia označení za exponentov pravice a z invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa stala „internacionálna pomoc“.
Lenže s pribúdajúcimi rokmi sa o auguste 1968 čoraz viac mlčalo, než hovorilo.
„Na rozdiel od iných významných dátumov si august 1968 komunistická strana verejne nepripomínala. Nekonali sa žiadne spomienkové akcie, s víťazstvom nad kontrarevolúciou sa nespájali zvláštne politické rituály. Namiesto osobností Pražskej jari, ktoré zlyhali, neponúkla propaganda nové politické ikony. Husákov kult ani zďaleka nedosiahol rozmery Dubčekovho,“ povedala historička Marína Zavacká z Historického ústavu SAV.
V škole august často ignorovali
Komunistická propaganda nevyužila ani ďalšie pole pôsobnosti, kde sa mohla výrazne uplatniť – školu.
S udalosťami z roku 1968 sa mali stretávať študenti najvyšších ročníkov stredných a základných škôl.
Učitelia mali k dispozícii napríklad aj didakticky spracovanú verziu známeho Poučenia z krízového vývoja. Na hodinách sa však táto téma často vôbec nepreberala.
„Nachádzala sa až na konci učebnice dejín 20. storočia, kam sa učiteľ niekedy neprepracoval, najmä ak nechcel. Malá sonda medzi študentmi z 80. rokov ukázala, že takmer nikto si nepamätá, či sa tieto kapitoly učil, až do maturity, kde im venovali pozornosť len maturanti z dejepisu a občianskej náuky,“ uviedla Zavacká.
Juraj Himmler, niekdajší učiteľ dejepisu z gymnázia v Štúrove, patril medzi tých, ktorí sa augustu na hodinách nevenovali.
„Nehral som sa na hrdinu, aby som šiel proti oficiálnemu kurzu, ale väčšinou sme to aj s kolegami riešili tak, že sme túto tému odignorovali. Dejiny 20. storočia sa končili druhou svetovou vojnou.“
Podľa Himmlera sa takýto postoj toleroval.
„Augustové udalosti boli súčasťou učebných osnov, ale nikto – či už z vedenia školy, alebo zo školskej inšpekcie – nekontroloval, či a ako sme ich preberali,“ dodal.
V podobnom duchu sa vyjadril aj bývalý dejepisár zo Strednej priemyselnej školy v Leviciach František Betin.
„Bola to háklivá téma. Sám som august 1968 zažil ako chlapec. Pamätám sa na titulok novín, ktoré sme mali dlho nalepené na dverách do komory: Mládež Slovenska! Vyzdob domy, ulice, autá a vlaky portrétmi Svobodu, Dubčeka, Smrkovského a Černíka! Pre mnohých učiteľov bolo veľmi ťažké prezentovať látku v rozpore s osobným presvedčením. Ja som sa jej vyhýbal a rovnako postupovalo veľa kolegov, s ktorými som sa rozprával na stretnutiach dejepisárov.“
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/56/5672766/5672766.jpeg?rev=2" author="FOTO: ARCHÍV TASR."]Aj skok Alexandra Dubčeka z mostíka na kúpalisku v Santovke v júni 1968 prispel k jeho popularite.[/content]
Kam sa podel Dubček?
Dubčekova popularita v roku 1968 a na začiatku roku 1969 hraničila s hystériou. Jeho podobizeň zaplavila krajinu. Bol hlavným hrdinom detských časopisov, pomenovali po ňom rožky.
V priebehu roku 1969 sa však ústredná postava Pražskej jari postupne vytratila z verejných funkcií aj z titulných stránok.
Ešte na jar roku 1969 sa v časopise Svet (socializmu) prváčikovia z Novák prostredníctvom svoje učiteľky vyznali, že ich denným pozdravom je: Slobodienka, sloboda, slobodienka milá, vďaka ti, Dubčeku, že si nám ožila.
