S Deziderom Bangom sa zhovárala Kristína Magdolenová.
Pán Banga, kde sú vaše rómske korene?
Moje rómske korene sú v Hradišti, okres Poltár. Starí rodičia mali troch synov. Najstarší Jožko padol vo vojne na Piave a zostali im dvaja synovia: môj otec Jonáš a jeho brat, strýko Aladár. Otec bol vynikajúci kováč a strýko Aladár mal povesť človeka, ktorý čoho sa dotkol, to vedel urobiť. Všetci moji predkovia boli remeselníci, ktorí robili s drevom a železom. To bola dobrá kombinácia s Nerómami, ktorí boli zase poľnohospodári. Môj otec pre nich napríklad robil lemeše na pluhy a gádžovia z celého kraja za ním chodili a hovorili: Jonáš, urob mi lemeš, ty robíš najlepšie lemeše.
Kde vzniklo rozhodnutie, že ste ako dieťa z remeselníckej rodiny išli študovať učiteľstvo?
To bolo rozhodnutie môjho otca. Stalo sa, že ma zobral do Krupiny a odviedol do pedagogickej školy, kde pripravovali učiteľov národných škôl. Povedal mi: Ak ma máš rád, tak sa uč! Ja som otca miloval, tak som sa učil. V tom čase som sa už začal venovať aj poézii a objavil som španielskeho básnika, Róma, Garciu Lorcu. To bol vynikajúci spisovateľ, dramatik a básnik. Písal básne o Rómoch. Ja som ho mal mimoriadne rád a môj najstarší syn dostal meno po ňom, Federico.
Hovorili ste, že v tom čase vznikal aj váš vzťah k poézii. Kto vás najviac ovplyvnil?
Práve v Krupine som začal veľa čítať, až natoľko, že ma spolužiaci volali knihomoľ. Spomínam, ako som sedával na sedačke pred internátom a čítal knihy, lebo mi to poradil na besede nejaký spisovateľ. Tak som mu dôveroval a čítal. Po maturite mi triedny učiteľ Dionýz Igaz dal návrh, aby som šiel študovať literatúru do Bratislavy. Vypísal mi prihlášku na Filozofickú fakultu UK a ja som šiel na prijímačky. Bol som jediný zo školy v Krupine, všetci moji kolegovia išli po maturite učiť.
Pre vzdelanie vás teda motivoval otec.
Áno, práve preto, že to dnešným deťom chýba, robím aktivity, ktoré ich majú vo vzdelávaní podporovať. Aby sa jednoducho motivovali, aby svoj život nenechávali len tak plynúť, lebo nič na svete nemá zmysel bez vzdelania.
Zdá sa, že toto váš otec a váš dedko vedeli.
Vedeli, a tiež preto niečo robili. Môj otec si v 50-tich rokoch urobil školu. Ako dieťa si pamätám na jeho výučný list.
Bolo to tým, že po vojne bol vzťah, ako ste uviedli vo svojich spomienkach, medzi majoritou a Rómami viac-menej bezproblémový. Minimálne v Hradišti?
Na vzťah Rómov a Nerómov si spomínam ako na niečo mimoriadne pekné. O našej obci sa vie, že aj počas druhej svetovej vojny sa Nerómovia zachovali k Rómom veľmi pekne. Keď Nemci útočili na našu dedinu, tak napríklad našu rodinu zobral otcov kamarát – Neróm – ku sebe domov do pivnice, a tam nás schovával. A to nás bolo desať detí.
Vy ste ako rodina bývali v osade?
Nie, bývali sme v dedine, mali sme dom so záhradou. Ale do osady som chodieval veľmi často. Žili tam krásni ľudia, veľmi skromní a nesmierne čistotní. A toto si majorita veľmi vážila a rešpektovala.
Dobré vzťahy sa prejavovali pravdepodobne aj v tom, že sa uzatváralo viac manželstiev naprieč etnickým spektrom. Veď aj vaša babka bola Nerómka.
Áno, moja babka nebola Rómka. Keď si zobrala môjho deda, tak sa naučila po rómsky. Krásne rozprávala, tak dobre, že mne ako dieťaťu rozprávala po rómsky rozprávky.
To, čo nájdeme v poézii básnika Bangu je vlastne to, čo dostal od života v detstve?
Je to tak. Aj vo svojej najnovšej zbierke Krčiažky so živou vodou sa vraciam do čias svojho detstva, do mojej rodnej dediny. Pri tejto príležitosti si spomínam na Albína Bagina, ktorý o mne napísal, že sú hudobníci, ktorí majú absolútny sluch, ale že ja mám absolútnu pamäť. Môžem povedať, že hoci som vo svojej dedine nebol 30 rokov, pamätám sa na detaily, a tie používam vo svojej poézii.
Vy ste sa ku svojim rómskym koreňom hlásili vždy, počas celého obdobia socializmu.
Chcem povedať, že keď som robil v televízii, v Košiciach, tak som ako prvý na Slovensku využíval rómsku kultúru v televízii: rómske pesničky, napísal som scenáre rómskych rozprávok, televízne hry, kde sa pracovalo s rómskou tematikou. A herci z Bratislavy prichádzali do Košíc, kde hrali Rómov.
Ako vás vnímalo prostredie, v ktorom ste sa pohybovali? Nemali ste niekedy kvôli tomu problémy?
Práve naopak. Ja som sa hlásil k Rómom vždy, dokonca som preložil do slovenčiny rómske pesničky. Teda prebásnil. Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek ma stretol a na ulici na mňa kričal: Dežko, čítal som tie tvoje preklady rómskych piesní, to je fantázia! Tam sú také metafory, že ťa obdivujem! A zavolal mi aj Milan Rúfus, ktorý bol mojím učiteľom. Bol to práve on, kto ma naučil písať básničky. Keď som začal uverejňovať básne v Mladej tvorbe, tak si ma zavolal a povedal: Ty si talent, ja sa ti budem venovať. Keď mi vyšla prvá básnická zbierka Záružlie a lekno, tak povedal: Prehovoril básnik. To bola veľká pocta!
Vaša poézia, to sú neustále návraty do rodnej dediny.
Áno, v roku 1982 som vydal básnickú zbierku Horiaca višňa , kde sa znova vraciam domov. K mojej mamičke a môjmu otcovi. Horiaca višňa bola vyhlásená za najkrajšiu knihu roka. Dali mi vkladnú knižku, na ktorej bolo 20 000 korún, čo boli vtedy veľké peniaze. V roku 1989, keď som mal 50 rokov, mi Slovenský spisovateľ vydal zbierku Magnólie zhasínajú, čo bol vlastne výber z mojej tvorby. Tá kniha sa dostala ku vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi, ktorý mi osobne napísal list s gratuláciou. Nakreslil mi to svoje typické srdiečko a napísal, že dávno nečítal takú krásnu poéziu.
Vnímali ste podporu zo strany majority ako niečo dôležité na vašej životnej ceste?
Tá podpora bola veľmi dôležitá. Dokonca, keď som si ako študent v Krupine zlomil nohu, môj spolužiak prišiel ku nám domov do Hradišťa a keď videl ten domček, ktorý môj otec vlastnými rukami postavil, keď poznal tamojších Rómov, tak to všetko veľmi obdivoval. Dokonca môj profesor matematiky ma požiadal, aby som ho učil po rómsky. A ja som ho učil.
Dožili sa rodičia vašich promócií na univerzite?
Keď som dostali diplom na Filozofickej fakulte, moji rodičia sa veľmi tešili, boli hrdí. Bolo to aj ich víťazstvo, lebo ma celý čas podporovali. Bolo treba peniaze na cestovanie, na stravu, na internát. Nebolo to jednoduché. Viete čo otec urobil pred maturitou? Mali sme doma krásne, drahé rádio a on ho predal, aby ma podporil.
Po skončení univerzity ste išli pôsobiť do Trebišova.
Trebišov som miloval. Mal som tam nielen dobrých žiakov, ale aj veľmi dobré vzťahy s kolegami. V Trebišove som prežil najkrajšie roky života. Dopísal som tam svoju zbierku Záružlie a lekno a tiež Rozhovory s nocou, ktoré potom získali cenu vydavateľstva Smena.
Boli ste vlastne prvým Rómom na Slovensku, ktorý pôsobil profesionálne v Slovenskej televízii.
Je to tak. Ako som už povedal, v televízii som sa snažil propagovať rómsku kultúru, či už rómske pesničky alebo rozprávky. Kniha rozprávok Čierny vlas vyšla práve v Košiciach. Boli to preklady rómskych rozprávok, ktoré som zozbieral ako vysokoškolák. Kniha vyšla v náklade 30 000 výtlačkov. Za týždeň boli vykúpené.
Priestor v televízii, ktorý ste dostali, ste využili pre Rómov. Povedal vám niekedy niekto, že toto nesmieš robiť?
Nemal som nikdy kvôli tomu problémy, naopak. Mal som tam ešte kolegu, ktorý bol tiež Róm, ale sa k svojmu pôvodu nehlásil, a ten mi hovoril: Robíš to dobre, budem ťa podporovať. Veľa vecí vzniklo aj vďaka jeho podpore, keďže zastával v televízii dôležité miesto. Takže môžem povedať, že košická televízia za mojich čias preferovala rómsku tému.
Hovoríte, že ste boli ako Róm rešpektovaný. Ako to bolo s rómskym jazykom?
Po revolúcii som ako prvý na Slovensku založil organizáciu Romaňi kultúra a v roku 1990 som začal s vydávaním časopisu Roma. Svoj prvý úvodník som napísal v rómčine. Chodil som na rôzne podujatia týkajúce sa jazyka aj do zahraničia, ale všetko to vlastne až po roku 1989.
Ale mám aj takú príhodu pokiaľ ide o rómčinu. Bol som so svojim vnúčikom v nemocnici a bolo tam rómske dieťa, ktoré nevedelo ani slovo po slovensky. Bolo mu veľmi zle, lekárka sa s ním nevedela dohovoriť. Tak som im urobil tlmočníka, a potom som napísal a vydal Maľovanú rómčinu. Pre mňa je môj vzťah k rómčine dôležitý. V 90-tych rokoch som vydal slovensko-rómsku knihu, kde som preložil svoje básne do rómčiny. Kniha sa volá Slniečkové deti.
Kedy ste si kúpili ako básnik svoj prvý písací stroj?
Ako študent, vysokoškolák. Literárny fond mi venoval peniažky, keď som chodil zbierať rómske rozprávky, aby som ich mal na čom prepísať. Kúpil som ho v Lučenci.
A máte ho ešte?
Mám ho tu. Píšem na ňom celý život, aj teraz. Hoci mám počítač, vždy píšem básničky na písacom stroji.
Myslíte si, že si Rómovia vážia, čo ste pre nich urobili?
Neviem, asi ani veľmi nie.
Beata
Balogová
