AKTUALIZOVANÉ 7.3. 2017

Kričali, že ide o policajnú akciu (odomykáme svedectvo o únose Kováča ml.)

Michala Kováča ml a Oskara Fegyveresa, bývalého príslušníka SIS spojila akcia, ktorá hanebne vstúpila do slovenských dejín ako únos prezidentovho syna. Stala sa v roku 1995.

Opozičný protest v parlamente po únose Michala Kováča ml. (Zdroj: TASR)

Kričali, že ide o policajnú akciu a aby vystúpil z auta.

Čo ste robili vo štvrtok 31. augusta 1995? Zrejme si to nepamätáte, no minimálne dvaja ľudia na tento deň nikdy nezabudnú, pretože im totálne prevrátil život: sú to Michal Kováč ml., syn bývalého slovenského prezidenta a Oskar Fegyveres, bývalý príslušník SIS.

Oboch ich nechtiac spojila akcia, ktorá hanebne vstúpila do slovenských dejín ako únos prezidentovho syna. Uplynulo odvtedy už viac ako 21 rokov. V súvislosti so snahou zrušiť Mečiarove amnestie a aj s filmom Únos, ktorý je v kinách sme sa rozhodli otvoriť text, ktorý sme vám priniesli už v roku 2015. Na aktuálnosti mu posledné udalosti skôr pridali.

TEXT: Matúš Burčík

Časový sled udalostí okolo únosu Michala Kováča ml. (kliknite)

Do Slovenskej informačnej služby (SIS) sa Oskar Fegyveres dostal cez človeka blízkeho priamo Vladimírovi Mečiarovi. Možno predpokladať, že pozícia radového príslušníka odboru sledovania nemala byť jeho konečnou stanicou.

Perspektíva kariéry v tajnej službe však nemala dlhé trvanie. Všetko sa zlomilo ešte v skúšobnej lehote.

Jednou z prvých ostrých akcií, na ktoré Oskara nasadili, bolo sledovanie bezvýznamného miestneho hochštaplera Braňa Chila Ptáka. Podobných postavičiek sa po roku 1989 v hlavnom meste pohybovalo mnoho. Tvárili sa, že obchodujú so všetkým a s každým.

Ich denným chlebom však bola špinavá robota akéhokoľvek druhu. O tom, že nešlo o nikoho výnimočného, svedčí aj fakt, že zo svojej predchádzajúcej praxe príslušníka bratislavskej kriminálky Oskar to nie celkom tradičné meno nepoznal.

Vedenie SIS si Chila Ptáka podľa neskorších výsledkov vyšetrovania vytypovalo ako osobu, ktorá koncom leta 1995 vyláka syna prezidenta Michala Kováča do erotického salónu. Tam ho omámia a odvlečú do zahraničia.

Na podnikateľa Kováča mladšieho bol totiž vydaný medzinárodný zatykač mníchovského súdu v kauze Technopol.

V praxi to znamenalo, že kdekoľvek v zahraničí ho mohli zatknúť policajti. Bola to výborná príležitosť, ako zdiskreditovať prezidenta, ktorý v tom čase tvrdohlavo odmietal ísť po ruke premiérovi Mečiarovi. Háčik bol iba v tom, že na územie domovského štátu sa zatykač nevzťahoval.

Pre zväčšenie obrázku kliknite

article_photo(zdroj: )

Chilo Pták

Technopol fungoval ešte za socializmu ako jeden zo štátnych podnikov zahraničného obchodu. Tie zabezpečovali výmenu tovaru s inými krajinami, keďže voľný trh vtedy na území východného bloku neexistoval. Po roku 1989 podniky na základe svojich výborných zahraničných kontaktov v obchodoch pokračovali.

V roku 1992 Technopol zaplatil holandskej spoločnosti Introcommerce 2,3 milióna dolárov za dodávku textilu, ktorý nikdy nedostal.

Hlavným aktérom podvodu na Technopole bol Peter Krylov, ktorého zaň v Nemecku neskôr aj odsúdili. Keď Krylov v roku 1994 o kauze vypovedal, zatiahol do nej aj firmu Michala Kováča mladšieho a jeho spoločníkov Mariána Kočnera a Martina Syča Milého. Spomínaný Chilo Pták bol Krylovov bratranec.

„On evidentne vedel, že ho sledujeme. Zvykol sa na nás usmievať alebo žmurkať,“ spomína Oskar. Sledovanie Chila Ptáka nariadil podľa obžaloby v prípade zavlečenia Kováča mladšieho riaditeľ sledovacieho odboru SIS Gejza Valjent od 13. augusta 1995. Sledovací spis s názvom Únik bol založený až na druhý deň.

Názov Únik bol odvodený od vyšetrovania údajného úniku informácií z SIS, ktoré bolo zrejme iba zámienkou na rozbehnutie akcie. Zároveň Valjent nariadil sledovanie a odpočúvanie Kováča mladšieho. Bez sledovacieho spisu a bez splnenia zákonných podmienok. Hoci použitie odpočúvania musí podľa zákona schváliť príslušný sudca, v tomto prípade okolo neho žiadosť ani nepreletela.

Aj keď bol na Chila Ptáka v tom čase vydaný zatykač pre podozrenie z podvodu, voľne sa pohyboval po Slovensku. S krytím SIS dokonca podľa záznamov z vyšetrovania vycestoval bez dokladov 16. augusta 1995 do Rakúska a ešte v ten deň sa vrátil cez Maďarsko. Krytie Chila Ptáka mala na starosti jedna súčasť tajnej služby a jeho sledovanie druhá. Oskar bol súčasťou tej druhej.

„Jazdil, myslím, na červenom seate. Býval niekde na Kolibe. Sledovali sme ho po meste, ale nevedeli sme prečo,“ hovorí Oskar. Až neskôr sa podľa neho ukázalo, že úlohou Chila Ptáka bolo vylákať prezidentovho syna z domu. Ešte predtým si ho dal Oskar overiť cez známych na polícii.

Tak zistil, že na aute má kradnuté ešpézetky, ktoré pôvodne patrili nejakému fiatu. Myslel si teda, že ide zrejme o človeka z autičkárskeho gangu.

„Trvalo to niekoľko dní, počas ktorých sa nič zaujímavé nedialo. Teda okrem toho, že sa Chilo Pták párkrát pokúsil kontaktovať nejakú osobu vo Svätom Jure. Následne sme jedného dňa na rozdelení dostali pokyn na sledovanie tej osoby.“

Rozdelenie bola ranná porada odboru sledovania, na ktorej jednotlivým skupinám zadávali úlohy na ten deň. Príkaz na sledovanie Michala Kováča mladšieho bol od 24. augusta, teda jedenásť dní od začiatku akcie Únik.

Meno prezidentovho syna na porade priamo nepadlo, Oskar si ho však cez kamarátov policajtov opäť vylustroval. Nebolo to nijako náročné, keďže poznal bydlisko sledovanej osoby a ešpézetku auta, na ktorom sa pohybovala.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Oskar Fegyveres: Verím, že amnestie už konečne zrušia

Sledovanie v Jure

Na túto akciu SIS vyhradila biely skriňový mercedes. Odstavený bol priamo pri dome Kováča mladšieho tak, aby cez zadné okno bolo možné pozorovať dianie v okolí domu. Oskar hovorí, že to bolo asi prvý raz, keď sa s tým autom v novej práci stretol. Predtým ani nevedel, že také v službe majú.

Sledovací mercedes pristavili k domu 28. augusta. Mal tmavé sklá, vnútri bol chemický záchod, stôl, stolička, kamera a vysielačka. Kto by teda čakal vybavenie s elektronickým pultom a piatimi blikajúcimi monitormi, ako to poznáme zo špionážnych thrillerov, bol by úrovňou vybavenia našej SIS v tom čase mierne sklamaný.

V aute slúžili dvaja agenti. Ich úlohou bolo na kameru zaznamenávať každý pohyb a ľudí, ktorí sa tam ukázali. Keď nastupovali do práce, boli už naložení v zadnej časti. Vodič iba pristavil auto na miesto a odišiel.

Mercedes tam stál počas celého dňa. Ráno ho odstavili, večer brali preč. Služba trvala dvanásť hodín. „Predok bol smerom do ulice a zozadu sa to bralo. Nejaký veľký pohyb tam však nebol. Išlo najmä o rodinných príslušníkov."

Kým úlohou ľudí v skriňovom aute bolo monitorovať dom a okolie, ďalšie vozidlá SIS sledovali prezidentovho syna, keď bol v pohybe. Podobná úroveň starostlivosti bezpečnostných zložiek štátu o rodinu niektorého z najvyšších ústavných činiteľov doteraz na Slovensku nemá obdobu. Alebo o tom aspoň novinári, ktorí nepracujú zároveň aj pre tajnú službu, nevedia.

„Keď auto mladého Kováča vyšlo z domu, nahlásili sme, že odchádza. Na základe toho sledovanie prevzali iní kolegovia,“ opisuje Oskar. Spomína si, ako sa raz stalo, že kolegovia auto na ceste obišli a zistili, že za volantom nie je Kováč, ale jeho manželka. Museli sa teda vrátiť.

Pred domom sa však väčšinu času nedialo nič. Vtedy agenti, zavretí v skrini, museli nejako zabíjať čas a zároveň stále jedným okom pozorovať situáciu. Internet bol vtedy pre bežných ľudí ešte hudbou budúcnosti, preto sa spolu rozprávali, najčastejšie o bežných veciach zo života. Alebo hrali karty, aj keď to by sa v službe nemalo.

„Bolo leto a v kabíne zo začiatku nefungovala klíma, takže tam bolo poriadne teplo. Von sme vychádzať nemohli,“ spomína Oskar na dni v mercedese. „Keď sa človek prešiel hore-dolu, auto sa rozkývalo. Stalo sa aj, že niekto z miestnych išiel práve okolo, zabúchal na auto a zakričal - vylezte! vieme, že ste tam!“ Ľudia, ktorí bývali v okolí, nemohli podozrivý mercedes prehliadnuť.

Na konci zmeny iné auto priviezlo vodiča, ktorý nastúpil do prednej časti a mercedes odviezol preč. Keď vyšiel z Jura, zastavil na menej frekventovanom mieste, kde kolegovia zozadu vyliezli. Presadli si k šoférovi a išlo sa domov.

„Čo sa pri dome dialo v noci, sme už neriešili. Veď sme ani nemali kameru na nočné videnie. Či tam bola cez noc iná čata, neviem,“ dodáva Oskar.

Jedného dňa s kolegom na rozdelení dostali inštrukcie, podľa ktorých má niekto prísť po Kováča do Jura a odviezť ho niekam do erotického salóna. Tou osobou bol práve Chilo Pták, ktorý tam skutočne v ten deň aj prišiel. Lenže Kováč s ním ísť odmietol a zámer nevyšiel.

Oskarovi stále nebolo jasné, čo na prezidentovho syna chystajú. „Keď som doma rozprával, že sledujeme Kováča mladšieho, zamiešal sa do toho svokor. Hovoril, že to je to kriminálnik a mal by dostať, čo mu patrí."

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Mečiarove amnestie udržiavajú spoločnosť vo zvláštnej schizofrénii

Priebeh únosu

Plán vylákať obeť večer do podniku, namiešať jej niečo do nápoja a potom ju omámenú odviezť za hranice, bol jednoduchý. Keďže však zlyhal, hľadala SIS narýchlo iné riešenie. Zvolila si štvrtok 31. augusta 1995.

„Keď sme v ten deň ráno prišli do práce, ďalšia skupina bola už preč. Neviem, či mali nejaké cvičenie, alebo ostrú akciu. Je však dosť možné, že práve v ten deň robili práve na diskreditácii vtedajšieho šéfa Ústavného súdu Milana Čiča, ktorú som už skôr spomínal," vraví Oskar. To by len dokazovalo, že SIS mala vtedy skutočne veľa dôležitej práce naraz.

Oskarova skupina dostala na rozdelení pokyn na ďalšie sledovanie Kováčovho domu. Zmena bola v tom, že keď sledovaný vyjde autom smerom na Bratislavu, pôjde za ním viac vozidiel SIS. „Na ceste za Jurom sme mali čakať na povel a potom vozidlami prehradiť premávku, aby ostatné autá za nami nemohli vidieť, čo sa tam bude diať. Dôvod sme nepoznali.“

V protismere mal ešte cestu zablokovať autobus SIS tak, že zastane krížom cez oba pruhy. Lenže autobus mal technickú poruchu. Nenaštartoval, takže tam napokon vôbec neprišiel.

Ak by sme teda ešte stále chceli uveriť teórii, že SIS nebola do zavlečenia priamo zapojená, zostáva už len jedno vysvetlenie. Doteraz však nie je známa odpoveď na otázku, aké by to vysvetlenie mohlo byť.

Až na pokazený autobus šlo všetko podľa plánu. Bolo asi pol jedenástej predpoludním, keď Michal Kováč mladší vyšiel so svojím mercedesom spred domu. Špióni v sledovacom mercedese boli tentoraz spoľahliví, k opätovnej zámene sledovanej osoby s manželkou nedošlo. Možno aj vďaka tomu, že Oskar bol v inom aute a plnil iné úlohy. Hliadka spred domu do vysielačky oznámila, že vyráža.

„Išli sme za ním, až kým neprišiel pokyn - zablokovať. Vtedy sme zatarasili cestu," hovorí Oskar. Vpredu šli dva seaty, ktoré zároveň blokovali Kováčov mercedes. „Tie však neboli naše zo ‚sledky‘ a ani sme nevedeli, kto to je."

Keď donútili Kováča zastaviť, vystúpili zo seatov chlapi v čiernom. Na rukávoch mali pásky s nápisom polícia. „Kričali, že ide o policajnú akciu a aby vystúpil z auta. On to odmietal, pýtal sa, čo chcú. Tiež kričal. Nasilu ho vytiahli a natlačili do jedného z tých pristavených áut. Bránil sa, ale oni sa s ním nesrali. Bolo to drsné."

Auto s nedobrovoľným pasažierom vypálilo rýchlo preč. Jeden z mužov v čiernom si sadol za volant Kováčovho mercedesu a odišiel s ním. Vozidlá SIS ďalej stáli a čakali. Trvalo to asi minútu, celá akcia bola vybavená do troch minút.

„Potom sme vyrazili a uvoľnili premávku. Myslím si, že za nami ani žiadne ďalšie autá neboli. Išli sme na základňu a potom domov."

article_photo(zdroj: SME/MM)

Jasné, boli sme to my

Na otázku, aké mal po akcii prvé pocity, Oskar odpovedať nevedel. „Boli rozpačité, stále som nevedel, čo sa vlastne stalo."

Na druhý deň v Rádiu Twist zachytil správu o únose prezidentovho syna do rakúskeho Hainburgu. Vtedy už pochopil. Išiel k rodičom do Dúbravky a otcovi sa zdôveril, že za únosom boli oni. „Otec bol nešťastný z toho, čoho sú schopné naše štátne orgány. Povedal mi, aby som si dával veľký pozor."

O udalosti informovali všetky médiá. V SIS však ďalej veci bežali v starých koľajach. V pondelok Oskar opäť nastúpil do práce. Tvrdí, že s kolegami sa o únose prezidentovho syna ani veľmi nerozprávali. Ako to vysvetľuje? „Boli to väčšinou profesionáli – bývalí policajti.

Urobili svoju robotu a tým sa to pre nich skončilo. Neviem, čo kto riešil v hlave, možno to niektorí brali tak, že budú mimoriadne odmeny." Pri otázke, nad čím rozmýšľal on, zostane Oskar dlhšiu chvíľu ticho. „Že keď to praskne, ako sa zbavia tých pár ľudí, ktorí sa na tom zúčastnili."

Jedna veta staršieho kolegu sa však Oskarovi aj tak vryla do pamäti. „Urobili s nami to, čo pri Dubčekovi."

Toto povedal a už nič viac. „Dodnes neviem, ako to myslel. Vysvetľujem si to jedine tak, že museli tiež odsledovať, keď sa niečo Dubčekovi stalo."

V ten pondelok večer sa Oskar stretol so svojim priateľom Robertom Remiášom v bare v Devínskej Novej Vsi. Dali si pár pív a reč sa, samozrejme, rýchlo zvrtla aj na únos prezidentovho syna.

„Robo hneď hovorí: Kurvy siskárske, určite v tom máte prsty." Oskar sa najprv zatváril, že nevie, o čom kamarát hovorí. „Potom som sa usmial a povedal, že jasné - boli sme to my."

Výsledkom ich krčmovej debaty bolo, že udalosti sa začali vyvíjať iným smerom, ako ktosi niekde naplánoval. Počas doterajšieho rozprávania sa Oskar nikdy nestaval do pozície tvrdohlavého bojovníka za právo a spravodlivosť, skôr bol obyčajným bratislavským chalanom, v ktorom sa len sem-tam bila vlastná pohodlnosť s túžbou po dobrodružstve. V ten večer však Oskarova pohodlná duša dostala riadne na frak.

S Robom sa totiž dohodli, že sa pokúsia spojiť s prezidentom Kováčom, aby sa dozvedel, ako to s únosom jeho syna bolo. „Chceli sme, aby pravda vyšla najavo," odpovedá Oskar na otázku prečo.

Tajné stretnutie s prezidentom

Získať kontakt na prezidenta bola Robova úloha. Išiel na to cez advokáta jeho syna Jána Havláta. Vyhľadal ho a povedal, že má svedka zo SIS. Dohodli si stretnutie.

„Ktorýsi večer som išiel za ním do kancelárie a všetko som mu porozprával. On sa opýtal, či som ochotný povedať to aj prezidentovi Kováčovi. Povedal som, že áno,“ spomína Oskar.

Schôdzku s prezidentom dohodli v jeho súkromnej vile v Dúbravke. „Keďže vchod strážili policajti, preliezol som v aute advokáta Havláta do batožinového priestoru. Keď sme prešli kontrolou, vyliezol som von. Tak som sa prvý raz stretol s prezidentom Kováčom.“

Ich kontakt bol najskôr zabezpečený tak, že Oskar sedel v jednej miestnosti vily a prezident vo vedľajšej, aby sa mohli rozprávať, ale zároveň aby na seba nevideli. Opatrnosť bola namieste. Oskar bol totiž v tom čase viazaný služobnou prísahou a povinnosťou mlčať o všetkom, čo sa v práci stane.

Ak by sa po rozhovore v takomto nastavení niekto prezidenta opýtal, či sa osobne stretol s Fegyveresom, mohol by s čistým svedomím povedať, že nie. Rovnako tak aj Oskar by mohol poprieť schôdzku s prezidentom.

„Po chvíli som povedal, že je to aj tak zbytočné. Prešiel som k prezidentovi a porozprával som mu, na čom som sa zúčastnil."

Schôdzku podľa Oskara riadil advokát Ján Havlát. Prezident na tom nebol psychicky veľmi dobre. V dome bol aj podnikateľ Marián Kočner, ktorý s Kováčovým synom spolupracoval a bol s ním zapletený aj do kauzy Technopol.

„Spomínam si na neho podľa toho, že sme sa rozprávali o osobe Chila Ptáka. V rýchlosti mi nenapadlo jeho meno, len som vedel, že mal dve čudné priezviská. Vtedy sa ozval zaskočený Kočner, či to bol Syč Milý, ktorý bol predsa s nimi v partii. Povedal som, že nie. Potom Kočner povedal meno Chilo Pták a ja som to potvrdil."

Tak sa Oskar spoznal aj s Mariánom Kočnerom. Manželka prezidenta Emília bola podľa neho tiež v dome, ale na rozhovore sa nezúčastňovala. Po schôdzke vysadil Havlát Oskara v Dúbravke a išiel domov. S Robom už bol dohodnutý, že cez neho zostane Oskar s Havlátom v kontakte.

Zametanie stôp

Druhou líniou ich plánu bolo zariadiť, aby sa polícia, ktorá začala prípad vyšetrovať, dostala na stopu tajnej služby. „Rozmýšľali sme, ako to urobiť, aby na nás prišli."

Tou prvou stopou bol hneď po začatí vyšetrovania skriňový mercedes, ktorý niekoľko dní pred únosom podozrivo parkoval pri dome Michala Kováča mladšieho. Jeden z pozorných svedkov si na papierik poznačil evidenčné číslo mercedesu a aj ďalších áut, ktoré sa tam zdržiavali. Útržok je dnes súčasťou vyšetrovacieho spisu. Ukázalo sa, že autá boli písané na príslušníkov SIS.

Logickým obranným krokom organizátorov únosu teda bolo čo najskôr pozametať stopy okolo skriňového mercedesu. Úloha vyrobiť vozidlu falošné alibi pripadla Oskarovi a jeho kolegovi, čo pre vtedajšie vedenie tajnej služby s odstupom času nemožno vyhodnotiť ako ideálne rozhodnutie.

Oskarovi napadlo, že má známeho policajta vo Vojke, ktorý bol Robovým bývalým spolužiakom. Pracoval tam na oddelení pohraničnej stráže.

„Navrhol som, že môžeme ísť za ním a pokúsiť sa získať od neho potvrdenie, že mercedes v čase únosu v jeho rajóne kontrolovala hliadka.“ Policajt mal vyrobiť falošný záznam na KO, čo bol list kontroly osôb. Tak si policajti evidovali ľudí, ktorých na pochôdzke preverovali. Policajt z Vojky im vyhovel.

Potom šli s mercedesom do autosklenárstva v bratislavskej Karlovej Vsi, kde dali vymeniť tmavé okná za priehľadné, „aby sa zmenila fasáda auta“. Projekt získania falošného alibi pre mercedes tak bol úspešne dokončený. Oskar s Robom sa ho však rozhodli ešte trochu vylepšiť. Znovu sa vydali za kamarátom z polície vo Vojke.

„Dali sme si s ním pár pív a poprosili ho, či by nešiel nahlásiť vyšetrovateľovi kauzy zavlečenia, že som bol za ním a chcel som od neho tie veci. On súhlasil a tým sa to celé spustilo," hovorí Oskar.

Tým policajtom bol Dušan V. Pár dní potom, ako išiel ohlásiť, čo sa stalo, mu na dvore domu explodoval ručný granát.

Pred vyšetrovateľom Vačokom

Na základe oznámenia Dušana V. vyšetrovateľ únosu Peter Vačok vyhľadal Oskara a predvolal ho na výsluch. „Vypovedal som podrobne o všetkom, na čo sa ma pýtal. Vtedy som bol ešte v pozícii svedka. Na základe mojej výpovede potom policajti išli za ďalšími kolegami zo SIS.“

Výsluch sa odohrával v budove polície na Račianskej ulici. Po jeho skončení Vačok zobral Oskara autom preč a vysadil ho v centre mesta. Tam ho už na dohodnutom mieste čakal Robo so zbalenou taškou, aby ho odviezol do zahraničia.

„O všetkom som ešte pred výsluchom hovoril aj s otcom. Trval na tom, aby som to nerobil, lebo návrat už nebude nikdy možný. A teraz to vyzerá tak, že mal pravdu.“

S Robom prešli hranice do Maďarska a pokračovali do neďalekého Mosonmagyaróváru. Tam sa zastavili v nejakom hoteli. „O chvíľu prišiel jeden Robov známy a priniesol pol milióna šilingov s tým, že to je na môj nový život v zahraničí. Potom som s Robom pokračoval ďalej do Budapešti.“

Tento text je z publikovanej knihy autorov Matúša Burčíka a Oskara Fegyveresa s názvom Ani smrť nerozdelí.

Kniha, ktorú vydalo vydavateľstvo Petit Press v roku 2015, je postavená na životnom príbehu Oskara Fegyveresa, ktorý bol v roku 1995 ako vtedajší príslušník SIS korunným svedkom zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Ucelene o tom Fegyveres rozpráva prvý raz práve v čase, kedy uplynulo už viac ako dvadsať rokov od skutku.

Súčasťou knihy budú aj doteraz nezverejnené fotografie a obrazové materiály, ktoré príbeh dokresľujú, napríklad Fegyveresov pôvodný vlastnoručný nákres situácie počas akcie SIS ktorá vyústila do únosu.

Časový sled udalostí okolo únosu Michala Kováča ml.

9. marec 1994

Prezident Michal Kováč vystúpil v parlamente so správou o stave republiky, v ktorej ostro kritizoval vtedajšiu vládu pod vedením Vladimíra Mečiara.

11. marec 1994

Po odchode ôsmich poslancov z Mečiarovho HZDS vyslovila Národná rada vláde nedôveru. Až do predčasných volieb krajinu ďalej viedol kabinet Jozefa Moravčíka.

1. október 1994

Výsledkom predčasných parlamentných volieb bolo víťazstvo Mečiarovho HZDS so ziskom až 35 percent hlasov.

13. december 1994

Mečiar vytvoril vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou (SNS) pod vedením Jána Slotu a Združením robotníkov Slovenska (ZRS) Jána Ľuptáka.

7. marec 1995

Denník Slovenská republika, ktorý slúžil Mečiarovi, informoval o vydaní medzinárodného zatykača na prezidentovho syna v kauze Technopol. Kováča mladšieho v nej vyšetrovali pre účasť na podvode pri fiktívnom obchode s textilom.

18. apríl 1995

Riaditeľom SIS (Slovenskej informačnej služby) sa stáva Ivan Lexa. Keďže prezident Kováč ho predtým do funkcie odmietol vymenovať, vládnúca koalícia zmenila zákon tak, aby vymenovanie šéfa SIS prešlo do kompetencie vlády. Spor Mečiara s Kováčom sa tak ďalej vyhrocoval.

31. august 1995

Na ceste zo Svätého Jura do Bratislavy neznámi muži krátko po 10.00 hod. zastavili auto syna prezidenta Kováča, násilím ho vytiahli von a odviezli preč. Okolo piatej popoludní anonym zatelefonoval na políciu v rakúskom Hainburgu, že pred stanicou stojí auto s hľadaným Michalom Kováčom mladším.

1. september 1995

Michala Kováča mladšieho oficiálne zatkla rakúska polícia vo Viedni na základe medzinárodného zatykača vydaného súdom v Mníchove pre kauzu Technopol. Zatykač stále platil napriek tomu, že si s nemeckými orgánmi na september dohodol vypočutie. Na základe medzinárodného zatykača mohli Kováča juniora zadržať kdekoľvek okrem domovského štátu.

7. september 1995

Bol odvolaný prvý vyšetrovateľ kauzy zavlečenia Jaroslav Šimunič, ktorý sa vyslovil, že prípad môže mať politické pozadie.

25. september 1995

Nový vyšetrovateľ Peter Vačok obvinil v kauze prvú osobu. „Obvinený pri výsluchu odmietol vypovedať a pretože neviem, kde je zamestnaný, písomne som požiadal riaditeľa SIS Ivana Lexu, aby mi oznámil, či nie je pracovníkom SIS,“ povedal Vačok. Prokurátor však uznesenie o obvinení zrušil.

1. október 1995

Prezidentovho syna Rakúsko prepustilo z vydávacej väzby na kauciu vo výške milión šilingov. Musel však zostať na území Rakúska.

10. októbra 1995

Vyšetrovateľ Vačok po priznaní príslušníka SIS Oskara Fegyveresa obvinil jeho a ďalšiu osobu, ktorá sa na akcii údajne podieľala. Prokurátor Robert Vlachovský (v súčasnosti pracuje na Generálnej prokuratúre) o sedem dní obvinenia zrušil a Vačokovi prípad odňal.

11. október 1995

Mečiar na mítingu s občanmi verejne oznámil, že vyšetrovanie únosu preberú tzv. Stredoslováci. „Sa toho chytia, dúfam, že zjednajú nápravu.“

23. október 1995

Novým vyšetrovateľom prípadu sa stal Stredoslovák Jozef Číž z banskobystrickej polície.

13. február 1996

Oskar Fegyveres v Českej televízii potvrdil svoju účasť na zavlečení prezidentovho syna. Ako korunný svedok sa v tom čase už ukrýval na neznámom mieste v zahraničí.

23. február 1996

Michal Kováč mladší sa vrátil na Slovensko. Vyšší krajinský súd vo Viedni skonštatoval, že bol do Rakúska zavlečený proti svojej vôli za účasti slovenských štátnych orgánov.

29. apríl 1996

Na Karloveskej ulici v Bratislave zahynul pri výbuchu svojho auta Róbert Remiáš (†26), ktorý bol Fegyveresovým priateľom a jeho spojkou na Slovensku.

17. máj 1996

Vyšetrovateľ Jozef Číž uložil prípad zavlečenia, lebo nenašiel dôkazy, ktoré by mierili proti konkrétnemu páchateľovi.

15. október 1996

Polícia odložila aj prípad vraždy Róberta Remiáša.

12. december 1997

Prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi a jeho spoločníkom milosť v súvislosti s vyšetrovaním kauzy Technopol. Vyšetrovanie kauzy na Slovensku tak bolo zastavené, pokračovalo v Nemecku.

3. február 1998

Na základe medzinárodného zatykača zadržala česká polícia na hraničnom priechode s Nemeckom pri Rozvadove Michala Kováča mladšieho. Do Nemecka cestoval, aby mohol vypovedať pred tamojšími vyšetrovacími orgánmi.

3. marec 1998

Vyšší krajinský súd v Mníchove prepustil Kováča mladšieho z vyšetrovacej väzby na kauciu 150-tisíc nemeckých mariek.

2. marec 1998

Skončilo sa funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča. Vzhľadom na to, že dovtedy nebol zvolený nový prezident, svoje právomoci odovzdal vláde. Úradujúcim prezidentom sa stal predseda vlády Vladimír Mečiar a predsedom NR SR Ivan Gašparovič. Ďalším inaugurovaným prezidentom sa stal po viac než roku Rudolf Schuster, zvolený priamou voľbou.

3. marec 1998

Vydanie rozhodnutia o amnestii predsedom vlády Vladimírom Mečiarom v zastúpení prezidenta SR. V článku VI nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. Kováča ml.

8. júl 1998

Mečiar pôvodné rozhodnutie o amnestii opravil a rozšíril na všetky trestné činy spáchané v súvislosti so zavlečením Kováča mladšieho.

8. december 1998

Nový premiér Mikuláš Dzurinda vydal rozhodnutie, ktorým Mečiarove amnestie zrušil.

1. február 1999

Polícia obvinila zo zorganizovania zavlečenia bývalého námestníka SIS Jaroslava Svěchotu a ďalšieho funkcionára tajnej služby Róberta Beňa.

23. február 1999

Rádio Twist odvysielalo nahrávku, ktorá vznikla pravdepodobne v deň únosu. Hlas Ivana Lexu na nej informuje o ukončení akcie. Druhý účastník telefonátu má hlas Mečiarovho privatizéra Karola Martinku. Obaja pravosť nahrávky popreli.

9. apríl 1999

Národná rada zbavila bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu poslaneckej imunity a obvinili ho.

15. apríl 1999

Po súhlase Národnej rady sudca uvalil na Lexu vyšetrovaciu väzbu.

19. júl 1999

Súd prepustil Lexu z väzby na slobodu.

23. júl 1999

Bývalý námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota v liste premiérovi Dzurindovi označil Mečiara za ozajstného organizátora a ideového otca zavlečenia. Povedal to aj v rozhovore pre časopis Plus sedem dní. Akcia podľa neho mala slúžiť na destabilizáciu politickej situácie vo vzťahu k Európskej únii a NATO. Záujem o to údajne mali krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.

23. august 1999

Ústavný súd na základe Lexovej sťažnosti skonštatoval, že amnestie sa na kauzu zavlečenia nevzťahujú.

20. december 1999

Iný senát Ústavného súdu v prípade Lexovho bývalého námestníka Jaroslava Svěchotu rozhodol, že amnestie platia.

23. február 2000

Krajinský súd v Mníchove zastavil konanie voči M. Kováčovi mladšiemu v kauze Technopol z dôvodu, že „sa nedá očakávať jeho odsúdenie“.

30. jún 2000

Riaditeľ slovenskej pobočky Interpolu Rudolf Gajdoš potvrdil, že Lexa v Grenade požiadal o povolenie pobytu. Jeho však advokáti ubezpečujú, že je na Slovensku.

21. august 2000

Polícia oznámila, že ukončila vyšetrovanie zavlečenia a predložila prokurátorovi návrh na podanie obžaloby.

4. september 2000

Súd vydal na Ivana Lexu medzinárodný zatykač.

27. november 2000

Prokurátor Michal Serbin podal na súd obžalobu proti Ivanovi Lexovi a ďalším aktérom kauzy.

29. jún 2001

Okresný súd Bratislava III na neverejnom zasadnutí zastavil trestné stíhanie pre amnestie expremiéra Mečiara.

5. jún 2002

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie potvrdil.

14. júl 2002

Polícia v Juhoafrickej republike zadržala Ivana Lexu so zmeneným imidžom. Oproti stavu, keď sa naposledy ukázal na verejnosti, viditeľne schudol a bol v dobrej kondícii. Po prevoze na Slovensko ho vzali do väzby.

16. august 2002

Súd prepustil Lexu z väzby na slobodu.

15. október 2002

Generálny prokurátor Milan Hanzel podal v kauze zavlečenia na Najvyšší súd sťažnosť pre porušenie zákona.

7. december 2002

Súd vzal Ivana Lexu do väzby pre obvinenie z návodu na vraždu Remiáša.

20. december 2002

Najvyšší súd Hanzelovu sťažnosť na neverejnom zasadnutí zamietol.

2. jún 2003

Okresný súd Bratislava I rozhodol o prepustení Ivana Lexu z väzby na slobodu.

8. november 2004

Zomrel bývalý námestník riaditeľa SIS a spoluorganizátor únosu Jaroslav Svěchota (†63). Príčinou smrti bol dlhodobý zlý zdravotný stav a problémy so srdcom.

21. september 2006

Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik zastavil trestné stíhanie Lexu v kauze vraždy Róberta Remiáša.

Téma: Mečiarove amnestie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.

TECH

Vedci objavili nový druh zemetrasení, môžu tvrať celé roky

Veľké tektonické zemetrasenie môže vyvolať ďalšie zemetrasenie.

Neprehliadnite tiež

Domov

Po študentoch sa na Kaliňáka zas chystá opozícia

Na pondelkový protikorupčný protest chcú prísť tisíce ľudí. Organizátori pozvali aj premiéra Roberta Fica

Domov

V posledný septembrový týždeň by malo prísť babie leto

Nedá sa povedať, či počasie vydrží dlhšie alebo bude iba otázkou pár dní.

Domov

Remišová: Ak bude treba, Kiska by sa mal za kauzu ospravedlniť

Obyčajní navrhujú sprísnenie majetkových priznaní.

Domov

Nukleárna vojna svetu nehrozí, myslí si František Šebej

Richard Sulík si myslí, že aj keby Severokórejčania Guam napadli, vojna nebude.