Všetci chceme, aby naše deti zažili menej vojen, menej predsudkov a menej diskriminácie. Preto na tom musíme pracovať už dnes , hovorí kanadská psychoterapeutka Marion Balla.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/57/5795474/5795474.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"][/content]
Na Slovensko prišla, aby prednášala o zmenách, prelomových obdobiach a krízach, ktoré život prináša - sobáš, narodenie dieťaťa, sťahovanie, nová práca, ale môže to byť napríklad aj cestovanie. Najmä, ak nie sme schopní dobre znášať zmeny. MARION BALLA hovorí, že najčastejšie ich len strpíme, ale nepracujeme s nimi vnútorne. Iba prijmeme fakt, že sa staneme rodičmi alebo sa presťahujeme. Sú aj takí, ktorí sa musia sťahovať za veľmi dramatických okolností, sú prinútení utiecť. Aj o tom, čo s nimi máme spoločné, rozprávala skúsená kanadská psychoterapeutka.
TEXT a FOTO: Erika Litváková
Je svet, v ktorom vyrastáme, pre nás ten najpodstatnejší?
Všetci traja velikáni psychológie, Freud, Jung aj Adler vytvorili svoje teórie na základe toho, kým boli, na základe vlastných životných skúseností. Svoju osobnosť formujeme podľa raných zážitkov z detstva. Osobnosť sa utvára do veku piatich až siedmich rokov. To je dôvod, prečo sa v terapii človeka pýtame na jeho rané spomienky.
V každej spomienke, ktorá sa vynorí, sú akoby tri zložky. Je to o tom, kým som ja ako človek, o tom, čo si myslím o druhých a aký mám k nim vzťah a po tretie spomienky vypovedajú aj o tom, čo si myslíme o svete.
No predsa len máme karty narodením nejako rozdané.
Samozrejme. Narodíme sa do nejakých rodinných modelov a tie nás v istom zmysle predurčujú. Dnes sa oveľa ľahšie búrajú akékoľvek predsudky. V tomto nám napríklad pomáha internet. Všetko má svoje za a proti, všetko prináša straty aj výhry. Rodičia boli vždy prekvapení z vlastných detí, z ich postojov a pohľadov na život. Aj mojich rodičov zaskočilo, že počúvam rock and roll, Elvisa a Beatles. Boli úprimne presvedčení, že mi tá muzika môže uškodiť, že dokonca môže spôsobiť zmeny v mozgu.
Každá generácia so sebou prináša zmeny, ktoré vzbudzujú u rodičov obavy. Za mojich čias to bol rock´n´roll, teraz sú to nové technológie, ale dôležité sú tie pozitívne zmeny, že ženy dnes môžu byť v parlamente, môžu vlastniť pôdu alebo obchodnú spoločnosť. A že človek môže slobodne prežívať svoju rodovú príslušnosť. To všetko sa zmenilo za posledných sto rokov.
Slováci patria skôr medzi ustráchané a konzervatívne národy, ktorým sa do zmien veľmi nechce. Z hroziacej vlny imigrantov sú úplne v panike. Ako si to vysvetľujete?
Ten strach vychádza z pocitu, že krajina je naša, že nám patrí a že si ju nechceme nechať vziať. Zmeny v histórii boli väčšinou bolestivé a plné strachu a my si to všetko pamätáme. Ten strach sa pri hrozbe imigrantskej vlny aktivuje. Súčasťou histórie v postkomunistických krajinách je aj to, že ľudia boli pod diktatúrou a to je obrovská story. Jej súčasťou je aj strach z nepriateľa.
Bola to taktika, ako udržiavať obyvateľov krajín v strachu, pričom štát sa staval do pozície ochrancu. Strašil ľudí zlými kapitalistickými cudzincami. Keď však človek žije v spoločnosti udržiavanej strachom a akceptuje to, svoju slobodu a možnosť voľby už stratil.
O to ťažšie sa asi teraz zbavujeme predsudkov.
Imigranti prichádzajú, pretože niečo hľadajú. Chcú aj nejaké výhody, ale najmä sa chcú niekam začleniť a my ich potrebám vôbec nerozumieme. Mladí ľudia sú menej diskriminujúci, pretože sa učia poznávať inú kultúru priamo. Rozdiely medzi ľuďmi nie sú až také obrovské, máme viac spoločného, než si myslíme, len sme navyknutí zameriavať sa skôr na rozdiely.
