V dedine, ktorú preslávila husacina, živé husi nehľadajte. Na dvore skôr natrafíte na páva.
TEXT: Boris Vanya, FOTO SME: Jozef Jakubčo
T oto miesto láka turistov z rôznych kútov sveta, pravidelne sa tu objavujú politickí papaláši a kedysi veľmi populárna hudobná kapela tu pred šestnástimi rokmi krstila svoj nový album.
Čím je táto dedinka neďaleko Bratislavy, v ktorej žije necelých tritisíc duší, taká výnimočná? Husacinou!
Najskôr trochu histórie. S nostalgiou v hlase rozprávajú obyvatelia Slovenského Grobu o časoch, ktoré pripomínajú už len čiernobiele fotografie.
Miestne gazdinky obyčajne v piatok upiekli husi a decká popri ceste potom lákali na túto dobrotu posádky okoloidúcich áut. Čo sa nepredalo, zobrali na druhý deň na trhy do Pezinka, Jura či do Bratislavy. Neskôr už mierili za husacinou aj organizované zájazdy odborárov z ROH.
Ozajstný boom tu však vypukol až s príchodom trhového hospodárstva. Husacinárska tradícia sa vyvinula na obrovský (na miestne pomery) biznis.
Grobskú husacinu ponúka dnes viac než dvadsať reštaurácií a prevádzok. A stále pribúdajú nové.
Chutí Rusom i Číňanom
V Gurmánskom Grobe vládnu energickí manželia Haškovci, ktorí si zjavne zakladajú na rodinnom prostredí. Na záhrade majú trampolínu, hračky a dokonca aj malý zoo kútik. Po trávniku sa prechádzajú pávy.
„Fenoménom súčasnosti je, že nestačí len podávať husacinu, musíte aj niečo pridať,“ prezentuje svoju filozofiu Boris Haško.
Pýchou rodinného podniku sú dve na mieru vyrobené pece, repliky pôvodných, v ktorých dokážu naraz upiecť dvanásť a osem husí.
„Tri hodiny trvá, kým sa pec zohreje, ďalšie tri, kým sa v nej upečie hus. V kamennej peci sa zakúri a teplota sa v nej už potom drží. Tá druhá funguje na inom princípe, prikladá sa pod ňu drevom,“ vysvetľuje Klaudia Hašková.
