Svet 2030: Vitajte, vašu prácu vám ukradol robot

TEXT: Tomáš Prokopčák

VIZUALIZÁCIE a GRAFY: Ondrej Podstupka, Michaela Kušnírová

VIDEO: Dávid Tvrdoň, Tomáš Prokopčák

FOTO: Stanislava Ivánková a Software Freedom Conservancy, Boston Dynamics, ABB, archív SME

PODCAST: Tomáš Prokopčák, Rádio_FM - Lucia Haverlik, Pavol Hubinák

Úvod
Kapitola 0: Ahoj, som Anna
Kapitola 1: Nástup automatov
Kapitola 2: Robil som to ručne
Kapitola 3: Koniec strednej triedy?
Kapitola 4: Budúcnosť práce
Kapitola 5: Záver

Úvod

P redpovede v médiách patria k hlúpym žánrom. No niektoré myšlienkové cvičenia môžu byť užitočné: pretože nám dovolia odhadnúť svet, ktorý sa ukrýva kúsok za obzorom.

Samozrejme, máloktorá hypotéza prežije brutálny stret so skutočnosťou – a je to tak správne.

Ak sa však pozrieme na rýchly technologický vývoj posledných desaťročí, na nejaké náznaky narazíme.

Uvidíme, ako rýchlo sa zlepšujú a zlacňujú rôzne automaty, ako sa strojové procesy dostávajú do čoraz väčšieho a väčšieho množstva zamestnaní. Nie sú to len roboty vo vašej miestnej automobilke, ale aj softvérové riešenia pri vašom účtovníctve či pri správe budovy.

Zlou správou je, že sa to odohráva. Tou dobrou, že o tom vieme a odohráva sa to postupne.

Aj Slovensko sa potrebuje pripraviť na možnosť, že celé sektory začnú nahrádzať stroje: na svet bez vodičov automobilov, bez telemarketérov či bez auditórskych firiem. Potrebuje sa pripraviť na časy, keď nebudeme súperiť s lacnou pracovnou silou kdesi na druhom konci zemegule, ale so strojmi, ktoré nereptajú, nechcú vyššiu mzdu a nepotrebujú odpočívať.

V takom svete s nedostatkom práce musíme vedieť, kto a ako nám dá najesť, zaplatí nájomné aj lekársku starostlivosť. A ako bude štát získavať peniaze.

Keďže predpovede v médiách patria k hlúpym žánrom, aj táto sa môže zásadne mýliť. Ale je vždy rozumnejšie zmýliť sa a pripraviť sa na čosi, čo nikdy nenastane, ako nenachystať sa na budúcnosť, ktorá významne zmení naše životy.

Kapitola 0: Ahoj, som Anna

Úvod
Kapitola 0: Ahoj, som Anna
Kapitola 1: Nástup automatov
Kapitola 2: Robil som to ručne
Kapitola 3: Koniec strednej triedy?
Kapitola 4: Budúcnosť práce
Kapitola 5: Záver

V o lajme ju trebárs Anna. Annu by ste chceli zamestnávať: je milá, rozvážna, trpezlivá a snaží sa pomôcť. Nepamätáte si, že by niekedy na niekoho zvýšila hlas, sťažovala sa na miesto, kde musí sedieť, prípadne si nemala čo povedať s kolegami.

“
Preč sú časy operátorov liniek, dostanete sa k nim len s veľkou mierou trpezlivosti a kreativity.
„

Pravdupovediac, Anna sa s kolegami rozpráva len málokedy – a nielen preto, že už ich veľa nezostalo. Veď napokon jej najobľúbenejšou frázou je: „Dovolali ste sa na zákaznícku linku. Ako vám môžem pomôcť?“

S nejakou podobnou Annou ste už určite hovorili. Zdvíha telefón, keď sa chcete dovolať poskytovateľovi internetových služieb, keď vám poriadne nefunguje mobilný telefón alebo chcete čokoľvek zistiť od banky.

Preč sú časy operátorov liniek, dostanete sa k nim len s veľkou mierou trpezlivosti a kreativity. Telefón vám zväčša zdvihne stroj, relatívne jednoduchý robot predprogramovaný na riešenie najčastejších problémov. Šetrí peniaze, čas, neštrajkuje, nikdy sa neunaví, neochorie, nepýta od nadriadených dovolenku a... nikdy nechce zvýšiť mzdu.

Dnes sú softvérové riešenia zákazníckej podpory všade. Prieskum o budúcnosti práce navyše odhaduje, že v priebehu dvoch nasledujúcich desaťročí je 99-percentná pravdepodobnosť, že prácu telemarketérov úplne nahradia roboty.

V prípade audítorských zamestnaní či práce zameranej na komunikáciu s klientmi je to 94-percentná pravdepodobnosť, predajcovia v maloobchode prídu o svoje zamestnanie na 92 percent.

Vitajte vo svete, kde bude Anna robiť vašu prácu. Vitajte vo veku robotov.

Kapitola 1: Nástup automatov

V ďaka nášmu objavu zmyslu ekonomizácie využívania práce prekonáme rýchlosť, akou dokážeme nájsť nové využitie práce.“

V eseji Ekonomické možnosti našich vnukov Johna Maynarda Keynesa z roku 1930 nájdete aj takéto konštatovanie o technologickej nezamestnanosti.

Slávny ekonóm sa zmýlil, najbližšie dve generácie nezažili radikálnu pracovnú revolúciu. Predpovedaný svet s pätnásťhodinovým týždenným pracovným časom sa nikdy neobjavil, skôr naopak.

Problémom je, že Keynes možno netrafil storočie. Dnes totiž stojíme na prahu revolúcie, akú ľudstvo – možno s výnimkou tej industriálne – nezažilo.

Nie preto, že by sa ľudia ešte nikdy nestretli s radikálnou zmenou v celých priemyselných odvetviach. Ale preto, že tá aktuálna sa udeje veľmi rýchlo a, predovšetkým, aj v množstve sektorov naraz.

ZDROJ: C. Frey a M. Osborne / The Future of Employment: How Susceptible are Jobs to Computerisation?

Polovica ľudí bez práce?

Pred dvoma rokmi Carl Benedict Frey a Michael Osborne z Oxfordskej univerzity prerátali, ako by takýto svet mohol vyzerať. A vyšlo im, že vo veľkom riziku automatizácie sa nachádza 47 percent všetkých pracovných kategórií.

V preklade: takmer polovicu všetkých možných miest, počnúc poľnohospodárstvom a právnickými službami končiac nahradia stroje.

Niektorých možno poteší, že veselú budúcnosť nemôžu očakávať ani novinári. Magazín Wired odhaduje, že do desiatich rokov bude 90 percent všetkých textov na internete písať stroj.

Ak dnes čítate burzové či športové správy od globálnych spravodajských agentúr ako Reuters či AP, písmenká, na ktoré hľadíte, pravdepodobne zoradil zmysluplným spôsobom softvér.

Tradičnou odpoveďou ekonómov býva, že nové technológie so sebou prinesú nové miesta. Napokon, tak to vždy v minulosti bolo.

Príchod automobilov možno zničil drožkárov – a odhaduje sa, že stav populácie úžitkových koní poklesol o deväťdesiat percent – ale vytvoril množstvo nových pracovných miest: počnúc robotníkmi vo fabrikách a končiac vodičmi diaľkových kamiónov.

Roľníci 21. storočia

Čosi podobné sa vraj stane aj s novým príchodom strojov: nástup automatov v ďalších odvetviach v konečnom dôsledku smeruje k vyššej produktivite práce, vyšším príjmom (a vyšším výberom daní).

Vyššie príjmy povedú k ((piano))zvýšenému dopytu po nových produktoch a službách, pripomína The Economist. A výsledkom budú nové pracovné príležitosti. V skratke, technológie nám dajú novú prácu - pozrite sa predsa na priemyselnú revolúciu.

Od čias neolitickej zmeny života bola práve industrializácia najvýznamnejšou udalosťou, aká sa z pohľadu práce stala. Odhaduje sa, že počas vrcholiacej renesancie – na prelome 15. a 16. storočia – v časoch, keď vznikali majstrovské diela Leonarda da Vinci a Michelangela a svet sa topil v špine a chudobe, pracovali tri štvrtiny všetkých ľudí v poľnohospodárstve.

Až v devätnástom storočí vznikli fabriky, prišli robotníci dnešného typu, bežne sa zaviedlo čosi, čo by sme nazvali prácou na plný úväzok. V našom západnom svete vďaka tomu platí, že v poľnohospodárstve dnes pracuje dve až päť percent obyvateľov.

Niečo podobné sa udeje znovu: lenže zásadnou otázkou zostáva, čo iné budú títo bývalí roľníci 21. storočia robiť?

Kapitola 2: Robil som to ručne

N a prvý pohľad netušíte, že toto auto je čímsi výnimočné. Zvonka ani nevyzerá ako taxík a identifikovať ho dokážete len vďaka aplikácii, cez ktorú ste si ho privolali.

Cesta cez Uber sa dnes od bežnej taxislužby nelíši, možno trochu ušetríte a po vystúpení si budete klásť otázku, či je to vlastne celé legálne. A či môže byť taxikárom naozaj ktokoľvek.

“
Jeho najväčším problémom v dlhodobom horizonte je... ten druhý človek, ktorý vás vezie vo vozidle.
„

Oveľa dôležitejšie je však čosi iné. Fakt, že technologická firma vstúpila do niečoho, čo považujeme za relatívne tradičné, vlastne celkom nudné a nekreatívne podnikanie.

Nespôsobila len, že toto podnikanie svojimi technológiami zlepšila. Takáto firma, a je v princípe jedno, či je to dnes Uber, alebo zajtra Google, priniesla celé svoje technologické myslenie.

Výsledok vyzerá jednoducho: Uber už niekoľko mesiacov rozpráva, že jeho najväčším problémom nie sú rozbité okná vozidiel, na ktoré útočia hysterickí tradiční taxikári. Ani byrokratické polená, ktoré sa im po nohy snažia hádzať niektoré štáty a ich regulátori.

Jeho najväčším problémom v dlhodobom horizonte je... ten druhý človek, ktorý vás vezie vo vozidle. Ten, ktorého treba zaplatiť a ten, ktorý je rizikom, pretože môže spôsobiť dopravnú nehodu alebo vás okradnúť.

Riadi stroj

Uber, podobne ako Tesla, Google, veľké svetové automobilky či technologické firmy hľadajú spôsob, ako zbaviť svet vodičov. Ľudí, ktorí robia dopravu v skutočnosti nebezpečnou.

To nie je nejaká vízia ďalekej budúcnosti z vedecko-fantastického firmu. Technológie už máme a Google svoje autá v Spojených štátoch testuje síce v malej, ale skutočnej prevádzke. Výsledok príliš neprekvapuje: roboautá síce majú za sebou viac ako desiatku dopravných nehôd, no nezavinili ani jednu.

Na dlhých diaľkových cestách pritom – podobne ako v prípade lietadiel – už niektoré kamióny riadia roboty. Nielen v automobiloch vyššej triedy za vás takéto roboty zaparkujú, prípadne sa dokážu zaradiť do prúdu na diaľnici, prispôsobovať sa ostatným vozidlám naokolo a zvoliť vhodnú rýchlosť.

Teoreticky by sme mohli autonómne vozidlá na naše cesty nasadiť už zajtra: problémom by bola skôr ich vysoká cena a ľudská nedôvera – a skutočnosť, že niektorí ľudia budú chcieť aj naďalej šoférovať svoje autá, až kým im to štáty pre ich nehody nezakážu.

A... je tu ešte ďalší problém.

Na Slovensku dnes podľa Štatistického úradu pracuje v sektore doprava a skladovanie takmer 145-tisíc ľudí.

Druhý vek strojov

Stroje bývali až dosiaľ sklamaním.

Namiesto vzrušujúcich zariadení ste sa stretávali s nudnými vecami, ktoré robili repetitívne činnosti. Zohnať robota nebolo príliš jednoduché a keby sa vám to aj podarilo, asi by ste ho nemali na čo použiť. Možno v prípade, že práve vlastníte továreň.

Zásadná zmena sa začala odohrávať pred niekoľkými rokmi. Roboty sa stali relatívne lacnými zariadeniami a s príchodom čoraz intuitívnejších programov sa dajú rýchlejšie programovať.

Môžete zobrať nápad a jednoducho ho preniesť ďalej. Zariadenia ako Baxter či Yumi zvládajú jemnú motoriku, rady skúšajú nové veci a učia sa – môžete ich používať kreatívnejšie a, predovšetkým, dokážete na tom zarobiť.

Nie je náhodou, že startupy zamerané na takéto stroje nakupujú Google aj Amazon, pričom firmy dokážu svoje roboty spojiť s ohromnými množstvami dát: s údajmi, ktorými nedisponuje nik ďalší na svete. Vďaka tomu s nimi vedia urobiť čokoľvek a nejaký budúci stroj schopný prevliecť niť okom ihly bude len vykonávateľom týchto nápadov.

Lenže, čo ak stroj dokáže viac?

Už iba nerátajú

Počítač pôvodne vznikol ako prístroj na počítanie. Mal rátať a týmto rátaním pomôcť ľuďom.

Ak preskočíme abakus spred päťtisíc rokov či rôzne ďalšie pomôcky, mechanické stroje na tieto účely ľudia používali od 17. storočia, začiatkom 19. storočia už dokázali svoje stroje jednoducho programovať (ako trebárs Jacquardov tkáčsky stroj).

Primitívne zariadenia na celú miestnosť či dierne štítky si ešte viacerí pamätajú. Lenže dnešný počítač, ktorý máme vo vrecku aj s hlasovou asistentkou Siri či Cortanou, je rýchly a relatívne inteligentný. A dokáže pohodlne poraziť človeka nielen v šachu – pričom už len málokomu napadne, že by mal počítač používať ako nejakého robotníka na počítanie.

Superpočítače ako Watson síce nad ľuďmi vyhrávajú v obdobe súťažnej relácie Riskuj, no touto schopnosťou dokazujú čosi dôležitejšie: že sú schopné učiť sa a rozoznávať opakujúce sa štruktúry v našom jazyku, v pracovnom procese alebo trebárs pri analýze predpisov.

Čo si pod tým predstaviť? Takáto práca je podstatou právnikov a právnych asistentov (koncipientov, ak chcete), prácou technikov či novinárov.

Možno si poviete, že počítač nikdy nič nové nevymyslí. A že schopnosť experimentovať a zostávať flexibilným či kreatívnym môže byť výhodou človeka. Lenže firmy zvyčajne nepotrebujú géniov, potrebujú, aby títo géniovia vymysleli, ako vytvoriť čo možno najlepšie procesy vo firme, vymysleli, ako to má celé fungovať. Ale potom to už môže robiť aj robot.

Ďalší argument tvrdí, že ľudia majú na rozdiel od strojov fantáziu.

Krásne veci, veci, ktoré majú v sebe čosi viac, ktoré dokážu produkovať emócie a ktoré nás robia viac než len mechanickými živočíchmi, dokážu vytvoriť iba ľudia.

Zachráni nás umenie?

Emily Howell je šikovná skladateľka, môže sa ponoriť do klavírnych tónov jej modernej klasiky. Premýšľať, koho vám pripomína viac: Bacha, Mozarta alebo Rachmaninova? A nechápavo krútiť hlavou, prečo niektoré svetové orchestre odmietajú hrávať jej kontroverzné skladby.

„Prečo nevytvárať hudbu nepreskúmanými spôsobmi?" pýta sa na svojom blogu Emily. „Dáva to zmysel, nedokážem pochopiť rozdiel medzi mojimi notami na papieri a inými notami na papieri. Ak je tam krása, je tam."

Celý problém je jednoduchý. Emily Howell totiž nejestvuje, je projektom santacruzského akademika Davida Copa. Je softvérovým robotom, ktorý skladá novú hudbu na základe akejsi základnej databázy, učí sa a potom sa pokúša vytvoriť vlastný hudobný štýl. Či sa to podarilo, mohli poslucháči zistiť napríklad v roku 2010, keď Centaur Records vydal jej debutový album.

Dôležitejšie zistenie však je, že ani taká tradične kreatívna ľudská činnosť ako skladanie nových skladieb nie je imúnna pred nástupom strojov. Pričom pre hudbu to môže platiť rovnako, ako pre výtvarné umenie či architektúru.

Tvrdenie, že roboty nikdy nedokážu nahradiť niektoré oblasti ľudskej činnosti, je založené skôr na našej naivnej viere, ako na stave, ktorým sa môže vývoj robotiky uberať.

Robot totiž v konečnom dôsledku nie je len tá nemotorná vec, môže to byť akýkoľvek múdry softvér v škatuľke veľkosti USB kľúča a môže robiť čokoľvek. Napokon, Freyova a Osbornova štúdia odhaduje, že v priebehu dvadsiatich rokov majú aj herci 37-percentnú šancu, že prídu o svoju prácu.

Kľúčová odpoveď je však takáto: v prípade podobných tvorcov si v skutočnosti nekupujeme ich produkty. Kupujeme si emócie, ktoré tieto produkty nesú. A to môže pomôcť.

Nakupujeme emócie a príbehy

Ak by ste sa v správnych dňoch prechádzali po bratislavskej Starej tržnici alebo trebárs aj po Jakubovom námestí, narazili by ste na množstvo čudných ľudí.

Nielenže by ste sa spolu s nimi tlačili v priestoroch, ktoré s podobným náporom nikdy nerátali. No okrem starých podedených bicyklov a akútneho nedostatku holičov by ste objavili aj veci, ktoré sú o čosi drahšie a robené ručne.

Práve podobné dobré trhy ukazujú jednu z možných foriem budúcnosti pre ľudí, ktorých budúce stroje pripravia o prácu.

Rastúca popularita rôznych ručne vyrábaných šperkov, autorských tričiek, drobností do kuchyne či domácich výrobkov, potravín a medu vytvára sektor, ktorý stroje nahradiť nedokážu. Pretože si spolu s takýmito vecami nekupujete len ich domnelú vyššiu kvalitu, kupujete si príbeh, ktorý sa za nimi ukrýva.

Kravy vo veľkej mliekarni síce môže dojiť robot, takisto ich posielať na pašu, bude ich strážiť, starať sa o ich zdravie, pričom vytvorí presné, zdravé a univerzálne sterilné mlieko.

No vy si aj tak napokon kúpite mlieko síce trikrát drahšie, ale od farmára, ktorý vám bude rozprávať svoje zážitky spojené s pastierskym psom a zháňaním dobytka z lúky.

Takýchto tvorcov s túžbou robiť čosi naozaj a vlastnými rukami či ich klientov však bude príliš málo.

Kapitola 3: Koniec strednej triedy?

1 . Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené.

2. Robot musí poslúchnuť človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom.

3. Robot sa musí chrániť pred poškodením, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.

Jestvujú tri základné zákony robotiky. Zákony, ktoré ešte v roku 1942 v poviedke Runaround definoval Isaac Asimov – a o zachovaní práce pre ľudí sa v nich nič nehovorí. Pravdupovediac, ak už by mal vyzerať svet ako z románov vedeckej fantastiky, skôr než po asimovskej verzii reality by sme mali siahnuť po antiutopickej budúcnosti.

Najväčším rizikom totiž môžu byť extrémne šikovné zariadenia, ktoré nahradia ľudí aj v zamestnaniach, pri ktorých by sme to nečakali. A výsledkom bude kolaps celej strednej triedy.

Digitálna ekonómia totiž nevytvára toľko miest, koľko ich nahrádza. Navyše, poskytuje príležitosti len pre technologicky zdatných, ktorí dokážu reagovať na rýchlo sa vyvíjajúci digitálny svet.

Títo ľudia sú extrémne cenení, pričom výsledkom ich vysokých výplat sú problémy, ktoré sa objavujú na niektorých miestach okolo San Francisca.

Mladí technologickí mágovia zdvíhajú cenu nájomného i ceny v miestnych službách, tradiční obyvatelia štvrtí zrazu nezvládajú platiť nájom, zvyšujúce ceny ich tlačia smerom k chudobe - pričom kolabuje celá miestna komunita. Aj preto, že pri šestnástich hodinách denne v Googli svojich susedov nepotrebujete poznať.

„Ak sa pozerám na dôkazy, tak digitálna ekonómia priamo nevytvorila veľa miest,“ vysvetľuje pre BBC oxfordský riaditeľ programu o vplyve technológií na prácu Frey. „A zdá sa, že tie miesta, ktoré vytvorila, sa koncentrujú v mestách ako Londýn, San Francisco, New York či Štokholm, čo zase zdvíha ceny, vytvára nerovnosť – a spôsobuje problémy ľuďom, ktorí by sa mali presťahovať na miesta, kde sa nové miesta objavujú.“

Ak to skrátime: ľudia, ktorí síce možno nemali veľmi kreatívnu prácu, ale roky tvorili kostru takzvanej strednej triedy, budú zrazu pod tlakom.

Kam zmizla práca?

Nezamestnanosť na Slovensku je v posledných rokoch relatívne stabilná. Oficiálne sa pohybuje niekde medzi jedenástimi až trinástimi percentami: v roku 2005 to bolo čosi nad jedenásť percent, o päť rokov neskôr dvanásť a pol, dnes sa čísla znovu mierne zlepšili.

Na vážnejší problém narazíte, keď sa pozriete, kto vlastne nezamestnaných tvorí.

Podľa slovenských štatistov pracoval najvyšší počet dnešných nezamestnaných v službách a obchode. Hneď za nimi nasledujú takzvaní kvalifikovaní pracovníci a remeselníci - čo sú spolu ľudia, ktorí mávajú stredné odborné vzdelanie.

Práve podobné modré goliere tradične vytvárali to, čo tvorilo kostru spoločnosti.

Stredná trieda totiž nie sú len lekári či ľudia pracujúci na nižších pozíciách v bankách, ale aj predavači a predavačky, mäsiari, murári či stolári – jednoducho ľudia, ktorí majú kde bývať, majú nejaké to spoločné auto, televízor, zopár mobilných telefónov v rodine. A to bývali aj remeselníci a robotníci so stabilnou prácou vo fabrikách.

Už od čias priemyselnej revolúcie prebiehajú pri týchto činnostiach akési preteky medzi ich schopnosťami, vzdelaním a technológiami.

Robotníci a remeselníci aspoň v západných krajinách vyhrávali (náš kultúrny priestor mal vďaka socialistickej pseudoutópii svoje špecifiká), čo po druhej svetovej vojne viedlo k vytvoreniu dnešnej strednej vrstvy.

A to je problém. Aj letmý pohľad na slovenské automobilky ukazuje, že dopyt rastie po schopných, skúsených a vyškolených pracovníkoch so špecifickými vlastnosťami.

Lenže to nie každý zvládne, pričom tých s najnižším vzdelaním stroje nahradia najskôr. Dôsledkom však bude, že časť ľudí tradične považovaných za strednú triedu o svoje postavenie príde. A dostane sa na nesprávnu stranu roztvárajúcich sa spoločenských nožníc.

Mali ludditi pravdu?

Rýchly návrat do devätnásteho storočia ukazuje, že to nie je nový pocit.

Revolúcia v textilnom priemysle priniesla racionalizáciu výroby, pomoc vtedajších primitívnych strojov a tovary, ktoré bolo možné vyrábať rýchlo, relatívne lacno a rovnako.

Ludditi, anglickí remeselníci a robotníci rýchlo vytvorili hnutie, ktoré malo zastaviť nové stroje a zabrániť rodiacim sa fabrikám, aby ľudia prišli o prácu. Ničenie tkáčskych stavov bolo už iba dôsledkom strachu, že obyvatelia Británie prídu o svoje tradičné zamestnania. S odstupom času sa ukazuje, že ich konanie bolo čírym nezmyslom: v konečnom dôsledku urobila vtedajšia automatizácia spoločnosť bohatšou, zdravšou a dala väčšiemu množstvu ľudí prácu.

Otázkou je, či sa starý problém náhodou neopakuje – a či ludditi nemali pravdu, len sa podobne ako Keynes pomýlili v čase. Pretože nástup technológií zrejme nevytvorí dosť nových pracovných miest.

Kapitola 4: Budúcnosť práce

A k ľudia dokážu vymyslieť nové stroje, ktoré oberú ľudí o ich zamestnanie, potom dokážu vymyslieť aj spôsob, ako ich dostať naspäť do práce,“ povedal už v roku 1962 americký prezident John F. Kennedy.

No tá otázka znie: Musia ľudia pracovať?

“
Väčšina našej práce totiž ani zďaleka nevyžaduje všetky naše intelektuálne kapacity.
„

Koncept práce na plný úväzok – napriek našim skúsenostiam – nie je ľudstvu vlastný odvždy. Vlastne, prácu tak, ako ju dnes poznáme, vykonávame až od devätnásteho storočia a predtým mali ľudia dosť starostí najmä s tým, ako si zaobstarať jedlo.

Neznamená to, že v minulosti nič nerobili a užívali si voľný čas, len pracovný trh nefungoval tak, ako funguje dnes. Čo by sa teda stalo, keby ľudia pracovali iba sľubovaných pätnásť hodín týždenne? Alebo by nemuseli pracovať vôbec?

V práci nemyslíme

Príklad zo Spojených štátov čosi naznačuje. Kým v šesťdesiatych rokoch najcennejšia spoločnosť v krajine AT&T zamestnávala viac ako 750-tisíc ľudí, dnešný Google má len asi 55-tisíc zamestnancov.

Nezamestnanosť mladých dosahuje aj v Európe relatívne hrozivé čísla a, čo je horšie, mladí mávajú čoraz väčšie problémy sa na pracovnom trhu uplatniť.

Výsledkom je, že na rôznych postoch pracujú ľudia, ktorí sú už teraz na svoju prácu prekvalifikovaní: učiteľky robia sekretárky, ekonómovia skladníkov či strážia tovar. A ak filozofi práve nenavrhujú nový slogan v reklamnej agentúre, snažia sa kamionistom predať dopravný systém na prechádzanie cez miestne diaľnice.

Zdá sa, že na prácu za čoraz nižšie a nižšie mzdy vyžaduje pracovný trh čoraz vyššie a vyššie vzdelanie, pripomína v texte Svet bez práce magazín The Atlantic. A v okamihu, keď bude pre firmu výhodnejšie tieto miesta úplne nahradiť strojmi, nepomôže žiadne vzdelanie.

Väčšina našej práce totiž ani zďaleka nevyžaduje všetky naše intelektuálne kapacity. Navyše, aj keď nejaké nové odvetvie vzniká, často neprináša plnohodnotnú náhradu: programátorov v automobilke potrebujete podstatne menej ako pracovníkov na linke.

Optimisti povedia, že to je dobrá správa. Ak spoločnosť bude fungovať a primerané budú aj zisky štátov z daní (prípadne, vďaka lepšej efektivite firiem vyššie), potom ľudia jednoducho pracovať nemusia.

Samozrejme, ak sa v krajinách zavedie čosi ako základný príjem bez ohľadu na prácu, teda nejaká forma garantovanej podpory v budúcej nezamestnanosti.

Lepší život

Jedna z hypotéz hovorí, že ľudia zbavení práce si začnú užívať svoj voľný čas. Budú sa venovať koníčkom, priateľom či rodine. Budú sa viac stretávať, viac sa starať o svoje okolie, budú sa zaujímať o život vo svojej štvrti, vo svojom meste, vo svojej krajine. Jednoducho, budú mať priestor venovať sa záležitostiam, ktorým sa predtým nevenovali.

Skutočný svet však naznačuje, že táto optimistická vízia fungovať nebude. Ak sa pozriete na dnešných nezamestnaných, zrejme nenadobudnete pocit, že by presne toto robili. Neplatí, že každý desiaty Slovák sa venuje zlepšovaniu svojho života, angažuje sa v miestnej samospráve, stretáva sa so susedmi a vymýšľa spôsoby, ako kreatívne tráviť čas.

Naopak, niektoré výskumy ukazujú, že nezamestnaní či ľudia na dôchodku svoj čas trávia ničnerobením, spánkom či pozeraním televízie. Štúdie tiež hovoria, že hoci by nezamestnaní mali teoreticky najviac času na stretávanie sa s inými ľuďmi, cítia sa osamelí. A tvrdia aj to, že pozviechať sa zo straty blízkeho býva jednoduchšie, ako sa dostať z dlhodobej nezamestnanosti.

„Prichádza strata štatútu, všeobecná nespokojnosť, prídete o morálku,“ vysvetľuje pre Atlantic odborník na všeobecné zdravie Ralph Catalano z univerzity v Berkeley.

Otázkou je, či toto všetko nespôsobuje tlak spoločnosti. V okamihu, keď zostať bez práce nebude anomáliou, ale novou normou, môže tlak okolia fungovať inak. Zároveň platí, že radikálne sa menia aj spôsoby, ako ľudia trávia voľný čas. Namiesto pasívneho pozerania televízie sa môžu venovať aktívne videohrám, súťažiť, stretávať sa rôznych priestoroch virtuálnej reality.

Technológie nám možno zoberú prácu, no dajú nám množstvo nových príležitostí, ako všetok ten voľný čas tráviť.

Nové trhy práce

Niektorí ľudia však budú chcieť pracovať. No pravdepodobne sa zmení spôsob, ako budú pracovať a možno aj cesta, ako sa k tejto práci dostanú.

Možné je, že oveľa častejšie sa budú takíto dobrovoľní pracujúci – ktorí si svojou prácou budú privyrábať ku garantovanému základnému príjmu (ak sa na takýto koncept vôbec niekedy nájde dosť peňazí) – dávať na jednotlivé práce najímať.

Aj v tomto pomôžu technológie: nejaký budúci eBay či Craigslist určený na predávanie i kupovanie práce bude miestom, kde si určíte, že teraz chcete pracovať šesť hodín týždenne, radi by ste niekomu vymaľovali izbu a vaše predchádzajúce referencie i cena sú takéto.

Kupujúci si pozrie vaše hodnotenie, trebárs si zráta vaše hviezdičky a odkáže vám, že máte prísť budúci štvrtok.

Kapitola 5: Záver

A k by v najbližších desaťročiach nastala takáto vízia sveta, asi by nezostalo priveľa priestoru na optimizmus. Hromadné nasadenie robotov by ešte viac zväčšilo spoločenskú nerovnosť, pretože šikovné stroje si budú môcť dovoliť len tí, ktorí sú na tom dobre aj dnes.

Sociálne rozdiely by sa iba zväčšovali, a to s nástupom robotov skokovo.

Prvým dôsledkom by bola nestabilita. Ľudia v mestách i na vidieku by sa začali búriť, možno by rovnako ako v devätnástom storočí zaútočili na stroje. Viedlo by to k významným zmenám: obyvatelia by si už nemohli dovoliť bývať tam, kde kedysi bývali.

Vyprázdnili by sa celé štvrte a zostali by len miesta duchov, podobne ako v prípade kolabujúceho Detroitu. Miesta, ktoré vznikli, aby sa v nich pracovalo, by bez práce stratili zmysel. A ľudia, ktorí štátu peniaze dávali, by ich zrazu od štátu potrebovali.

Nejakú budúcu Annu to však trápiť nebude. Vždy vám zdvihne telefón a milým, rozvážnym a trpezlivým tónom sa vám bude snažiť za každých okolností pomôcť.

Nikdy na nikoho nezvýši hlas, nebude sa sťažovať, nikdy nebude štrajkovať, neunaví sa, neochorie, nepôjde na dovolenku. Ale jej odpoveď bude stále rovnaká.

Nie, ani dnes pre vás nemám prácu.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné