Onkologický pacient potrebuje zdravotníkov, ktorí by mali na neho čas, a príbuzných, ktorí by mu boli oporou a neklamali mu, hovorí odborníčka Kristína Križanová.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/2/79/7999022/krot_r4743.jpg" author="" longread-pos="full"]Slovensko hriešne stavilo na spriemyselnenie zdravotníctva.[/content]
Onkologický pacient potrebuje zdravotníkov, ktorí by mali na neho čas, a príbuzných, ktorí by mu boli oporou a neklamali mu, že zomiera, hovorí v rozhovore pre denník SME odborníčka na paliatívnu medicínu, lekárka Kristína Križanová.
TEXT: Ján Krempaský, FOTO SME: Gabriel Kuchta
Rakovinu stále mnoho ľudí považuje za nevyliečiteľnú chorobu. Stretávate sa s tým, že ľudia, ktorým ju diagnostikujú, to vnímajú ako rozsudok smrti?
„Áno, na Slovensku je to tak. U nás čakajú ľudia mnohokrát aj s liečiteľnými nádormi príliš dlho. Kým to nebolí a nerobí problémy alebo nádor nesmrdí, tak neprídu. Myslia si, že keď sa k nádoru dostane vzduch a zoperuje sa, tak pacient väčšinou zomrie.
Mnoho ľudí odkladá návštevu lekára na čas, až keď je to najnevyhnutnejšie. Napríklad, keď majú obrovské problémy s prehĺtaním a majú rakovinu pažeráka. Pri karcinóme prsníka si dokonca ženy ešte pred sedemdesiatkou nechajú narásť nádor, rozpadnúť a nakoniec ich privedú príbuzní, lebo sa už nedá potlačiť zápach. Problém je, že na Slovensku sa všetci boja onkologických ochorení, hoci prognóza prežitia sa pri nich výrazne zlepšila.“
Aké sú najčastejšie pocity ľudí, ktorí sa dozvedia, že majú rakovinu?
„Keď si predstavíte, aká reakcia u vás prevládne, keď vám niekto nabúra blatník, keď čakáte na obhliadku auta a rozmýšľate, koľko budete platiť, tak to je asi desatina zo stresu, ktorý prežíva človek, ktorému oznámia, že má rakovinu. Keď sa to človek dozvie prvýkrát, niektoré veci ani celkom nepochopí, niečomu ani neuverí. Väčšina ľudí sa k tomu však postaví vyslovene čelom. Ale je to obrovský stres.“
[content type="citation"]Ľudia, ktorí zostanú sami, sú starí a chorí, tak budú chcieť zomrieť, lebo nemajú žiadnu perspektívu, prečo majú žiť. Čakajú na smrť, väčšinou odovzdane. Na Slovensku nemusia ani veľmi čakať, lebo dostanú preležaniny a zomrú.[/content]
Čo je vtedy dôležitejšie – jeho psychické nastavenie alebo zdravotné predpoklady?
„Uvediem len extrémne prípady. Ak sa človek pri stanovení rakoviny na druhý deň obesí, tak už šanca na vyliečenie od ničoho nezávisí. Ale ak sa neobesí, tak závisí najmä od charakteristiky a rozsahu nádoru. Ja som osobne nevidela ľudí - okrem troch, ktorí za celý môj život vyskočili pre rakovinu z okna - ktorí by sa k tomu nepostavili čelom a neriešili to.“
Čo okrem zdravotnej starostlivosti potrebuje človek, ktorému diagnostikovali rakovinu?
