Utečencov na Slovensku sa nebojí.
Kým premiér rozpráva o tom, že 95 percent utečencov sú ekonomickí migranti, prezident považuje túto debatu za zápas o srdce a charakter Slovenska. Určí táto debata, aký sme národ?
„Neviem, či by som to nazvala zápasom, ale je to naozaj o tom, v akej krajine chceme žiť. Také zlomové situácie, napríklad ako bolo referendum o rodine, alebo aj dlhodobá diskusia o Rómoch, je o tom, ako zadefinujeme samých seba. Či sme krajina, ktorá je schopná pomáhať, má čo ponúknuť pre ostatných a vie prijať iných.“
V súčasnosti s riešením utečeneckej krízy od kritikov často zaznieva: Zoberte si ich domov. Vzali by ste si domov utečenca?
„Určite áno. Odlišné zvyky a kultúrne rozdiely zlaďujete s každým človekom, nielen s imigrantom. Mám skúsenosti zo zahraničia, kde som sa stretávala s ľuďmi z rôznych kultúr, preto si nemyslím si, že rozdiely sú až také závažné. Prijímanie utečencov by však nemalo stáť len na iniciatíve a solidarite jednotlivcov. Vláda má prijímať systémové opatrenia, pretože ide o systémový problém.“
Je vôbec možné riadne integrovať dve rôzne kultúry?
„Nie som úplne stotožnená s tým, čo rozumieme pod pojmom integrácia. Keď sme robili na túto tému výskumy, ľudia sa nás napríklad pýtali, či sú Vietnamci v Bratislave integrovaní. A ja som nevedela, čo na to odpovedať. Lebo Vietnamci u nás pracujú, čiže sú integrovaní na trh práce. Ich deti u nás chodia do škôl, takže sú integrované do vzdelávacieho systému. Napriek tomu žijú v jednej mestskej časti vo vlastnej komunite bez toho, aby mali nadviazané vzťahy s väčšinovou spoločnosťou. Skôr by som sa teda zamýšľala, či žijeme alebo nežijeme v takej integrovanej spoločnosti, ktorej súčasťou sú všetci.
Prečo by sme mali byť otvorení ďalším migrantom, keď nevieme integrovať ani Vietnamcov či Rómov? Ak tí ľudia dostanú azyl a ostanú v krajine, môžu si sem priviesť rodiny.
„To, že sme neboli schopní prijať iné komunity medzi seba, nie je ani ospravedlnenie, ani dôvod na to, aby sme nepomohli teraz, keď môžeme. Máme na to kapacity, vieme sa poučiť aj z toho, ako postupovali iné krajiny v minulosti. A máme výhodu v tom, že ich sem neprídu desiatky tisíc naraz. Je tu veľmi veľa ľudí, ktorí sú im ochotní pomôcť začleniť sa do spoločnosti.“
Veríte tomu, že to zvládneme?
„Pokiaľ prijmeme dobré politiky na národnej a lokálnej úrovni, tak áno. Rozumiem tomu, že ľudia sa boja, ale na to by tu mali byť politickí lídri, ktorí by ľuďom vysvetlili, ako sa veci majú a aké opatrenia robia, aby nenastali kritické situácie. Zatiaľ to, žiaľ, nevidno. Keby na začiatku utečeneckej krízy, keď sa hovorilo o kvótach, politici povedali, že pre 700 ľudí máme priestory, peniaze, odborníkov aj dostatočné bezpečnostné opatrenia, tak k takejto hystérii nedôjde.“
Sú známe pozitívne príklady, kde funguje spolužitie dvoch kultúr tak, ako to opisujete?
