SME

Storoční: Nikdy som nebola prieberčivá

Balet, tanec a učenie detí v ľudovej škole umenia. Tieto činnosti naplnili život Oľgy Osvaldíkovej (100) tak, že si skoro nevšimla, že sa jej blíži storočnica.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/57/5795602/5795602.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"][/content]

Kompletnú prílohu nájdete aj v stredu v denníku SME v stánkoch.

Text: Erika Litváková

Foto: Erika Litváková a archív O. O

[content type="longread-pos" pos="left"]

[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/57/5795605/5795605.jpeg?rev=2"][/content]

[/content]

V piešťanskom Alzheimer centre to žije prípravami na záhradnú slávnosť. Kaderníčka za radom krášli starenky slušivými účesmi, personál vynáša stoličky na upravený areál, všade hýri farebná výzdoba. Bude živá hudba aj tanečné vystúpenie.

Aj keď spočiatku to vyzeralo na dážď, počasie sa napokon umúdrilo. Pani Oľge Osvaldíkovej prídu zatancovať deti z ľudovej školy umenia, kde dlhé roky učila. Má to byť prekvapenie. Hneď ako sa s ňou na terase zvítam, pochválim jej účes a elegantnú manikúru. Kompliment prijme s úsmevom.

Ladným gestom mávne rukou do vzduchu: „Ten lak, to nie je celkom ono. Je to príliš okatá farba, mne by sa páčil nejaký jemnejší, nemáte taký náhodou?“ Asistentka Katka, ktorá pani Oľge býva často nablízku, dodáva: „Pani Olinka si potrpí. Sponka musí ladiť s odtieňom blúzky. Všetko musí byť do detailov zladené. Má rada žiarivé a jasné farby. Naopak, tmavé a čierne si nerada oblieka.“

Človek by nemal starnúť

Oľga Osvaldíková žije v centre vyše roka. Ešte minulý rok bývala vo svojom piešťanskom dome, kam za ňou denne dochádzala opatrovateľka. Aj jej jediný syn Peter, ktorý žije v Amerike, by ju mal rád pri sebe.

Ibaže, ako vraví, bolo by jej smutno za Piešťanmi. Aj keď bola dlhšie v zámorí, vždy sa túžila vrátiť domov za deťmi, ktoré kedysi učila. Srší z nej vitálna radosť a životný elán. Staroba je k nej, okrem obvyklých prejavov nepohodlia, istým spôsobom aj milosrdná.

Vytesňuje z pamäti to ťaživejšie a presvetľuje dni prítomnou chvíľou a spomienkami na najväčšiu tému jej života – tanec. Aj keď občas ju dokáže staroba aj roztrpčiť: „Z tohto konca života nie som príliš nadšená. Človek by nemal starnúť. Mal by byť večne mladý. A keď už je to nevyhnutné a inak to nejde, mal by aspoň žiť medzi mladými,“ rozhovorí sa o úprimne.

V čom je staroba pre vás ťažká?

Že nežijem medzi ľuďmi, ktorí by boli veselí alebo tancovali a mali väčšiu chuť do života. Všetci tu len jednotvárne sedia – ako by som to povedala – je to zabijak. Žiaľ, taký je život. Ešte šťastie, že sú tu tieto milé zlaté duše, dievčatá opatrovateľky.

Čo vás vedelo v živote najviac potešiť?

Akože čo, tanec predsa! Stále len tanec, ja som žila iba pre tanec. Mala som päť-šesť rokov a už som sa vrtela, mrvila sa, skackala, bola som také šidlo. Vtedy to síce ešte nebol tanec, ale bolo to už vo mne. Veľmi som túžila chodiť do tanečnej školy a aj sa mi to splnilo.

Rodičia vás podporovali?

Neskôr aj áno, ale spočiatku to nepovažovali za serióznu profesiu. Napokon sa s tým zmierili a podporovali ma. Boli to veľmi pracovití ľudia. Zo Slovenska odišli do Ameriky, ale ani tam nie je na ružiach ustlaté. Keď sa im začalo dariť a zarobili peniaze, vrátili sa domov. Keď tam išli, nevedeli ani slovo po anglicky, no boli pracovití a slušní a ľudia ich mali radi a rýchlo sa zmohli. Ich túžba po domove, po Slovensku bola veľmi silná a premohla ich. Ja som sa však narodila ešte v Amerike, v Chicagu. Mala som päť rokov, keď sme sa vrátili.

Tancovať ste sa teda učili už na Slovensku.

Začala som chodiť do tanečnej školy a neskôr som si aj sama otvorila baletnú školu tu v Piešťanoch aj vo Vrbovom.

To muselo byť v tých časoch veľmi nezvyčajné.

Neviem, ale mňa nič iné nezaujímalo, len tanec. Mala som brata a sestru, ja som bola najmladšia v rodine. V nich bolo viac cestovateľskej túžby. Tanec chytil iba mňa.

[content type="longread-pos" pos="left"]

[content type="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/57/5795608/5795608.jpeg?rev=2"][/content]

[/content]

Tanec je fyzicky náročná oblasť.

Áno, to je, nie je to, ako sa hovorí, med lízať. Keď to má za niečo stáť a priniesť výsledok, z človeka musí tiecť pot. „Študírka“ – prvá pozícia, druhá až piata, vytočenie, nohy v pozíciách – to všetko je mimoriadne náročné a ťažké, ale ten výsledok je krásny. To nie je robota. To musíte mať v sebe, v duši, milovať to. Úrazy ma našťastie obchádzali. Sem-tam kolená boleli, namáhané svaly som cítila riadne, kŕče v lýtkach som mávala. Pre človeka, ktorý tým žije, to však nič neznamená, to sa prekoná.

Aký tanec ste mali najradšej?

Najviac som milovala klasiku aj keď je najťažšia. A ešte step, ten som aj rada učila. Milovala som robiť choreografie, to musíte mať v hlave, vedieť si to predstaviť, musí pracovať fantázia. Príďte, budem vás učiť, aspoň základy. Budeme tancovať. Ja by som vari ešte aj dnes, ak by niekto mal záujem, ho učila tancovať. A tiež by som si rada s niekým aj zatancovala, ale musel by to byť fešák.

Akí muži sa vám páčia?

V prvom rade inteligentní. Imponovalo mi, ak bol muž sčítaný, vzdelaný, scestovaný. Nie práve taký typ, ktorý by sa okolo domácnosti obšmietal.

Aj váš manžel bol tanečník?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3UX8 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu