SME

Storoční: Tvrdohlavý telocvikár

Jozef Lukovič (102) Celý život zasvätil športu, neprejedá sa, alkohol pije len výnimočne a každý deň sa modlí.

Kompletnú prílohu nájdete aj v stredu v denníku SME v stánkoch.

Text: Katarína Lešková

Foto: Jozef Jakubčo, archív Jozefa Lukoviča

[content type="longread-pos" pos="left"]

[/content]

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo veľkom dome v Trnave, ktorý postavil vlastnými rukami, žije s najstaršou dcérou Silviou a zaťom Milanom. Ešte donedávna okolo domu denne behával, posledný rok však chodí len o paličke alebo s chodúľkou. Slabšie počuje, takže keď pozerá športové prenosy, televízor musí byť pustený nahlas. Aspoň takto ostáva verný svojej celoživotnej záľube - športu.

Jozef Lukovič sa narodil v roku 1913 v Jaslovských Bohuniciach ako najmladšie z troch detí. Vyrastal s dvomi staršími sestrami. Prvé spomienky z detstva sa uňho spájajú so zápachom z kravína, kosením obilia a s panovačnou babičkou, ktorá všetkých a všetko riadila. „Chlapa sme doma nemali, lebo otec zomrel počas vojny,“ spomína. „Vôbec si naňho nepamätám.“

Vášeň pre pohyb

Väčšinu života pracoval ako telocvikár, hoci babka s mamou, ktoré ho vychovávali, chceli mať z neho kňaza. „Mysleli si, že keď budem farár, budem sa mať dobre,“ vysvetľuje. Vzoprieť sa dvom tvrdým ženám, ktoré viedli sedliacku usadlosť s veľkým poľom a domácimi zvieratami, nebolo jednoduché.

Na babičkin príkaz nastúpil na katolícke gymnázium do Šaštína, ale čosi mu navrávalo, že to nie je dobrá voľba. Hoci bol úprimne veriaci, s farárskym povolaním sa nevedel stotožniť. Cítil, že naňho čaká čosi iné, čo by viac zodpovedalo jeho vrodenému temperamentu.

Kamarát zo školy mu poradil, aby prestúpil zo Šaštína do voľnejšieho seminára do Nitry. Napokon prešiel na klasické gymnázium v Trnave.

Vtedy prvýkrát zistil, aké dôležité je ostať sám sebou. Napriek babičkinmu hnevu nepovolil a svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. V Trnave objavil záľubu, ktorá sa stala zmyslom jeho života – šport.

Jozefov talent si všimol jeho telocvikár na gymnáziu Ján Hajdóczy. Vďaka nemu zistil, akú radosť môže človeku priniesť aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Odvtedy až do deväťdesiatky denne športoval. Venoval sa atletike, behával, hrával loptové hry, lyžoval, lozil po horách.

Živil sa ako telocvikár a popri tom zadarmo trénoval volejbalistky zo športového klubu Slávia Trnava. Vrcholovým športovcom sa nestal, celý život sa hýbal len pre radosť. „Pre človeka je najdôležitejšie, aby ho bavilo to, čo robí,“ vraví. „Keď také niečo objavíte, vždy máte silu ísť ďalej.“

Láska a rodina

Športu prispôsobil celú životosprávu. Neprejedal sa, aby bol ľahký a pohyblivý. Zakaždým, keď len trochu pribral, okamžite zredukoval príjem kalórií. Alkohol pil len na rodinných oslavách. Dnes si dá občas pohárik k jedlu na trávenie.

„Nikdy ma nebavilo vysedávať v krčme,“ vraví. Doma sa zdržiaval minimálne. Buď bol v práci, na tréningu, alebo niekde na lyžovačke. Dokonca aj vtedy, keď sa mu narodili deti – dve dcéry a syn. Ani potom nezmenil životný štýl, na ktorý bol zvyknutý.

Ženil sa ako tridsaťštyriročný, až keď našiel svoju životnú lásku Elenu. Bola to žena, akú potreboval – poddajná a prispôsobivá.

„Nikdy mi nenadávala, že nie som doma,“ spomína so smútkom v hlase. Hoci bola od neho o jedenásť rokov mladšia, prežil ju o celé desaťročia. Zomrela krátko po šesťdesiatke, po operácii obličky. Na rozdiel od Jozefa, ktorý až do sedemdesiatky nemal ani zdravotnú kartu, často chorľavela. Jej odchod bol preňho veľkou ranou.

V deväťdesiatke mu lekári našli onkologický nález na konečníku. Nasledovala operácia, akú už bežne ľudia v takomto veku nepodstupujú. U Jozefa však bola úspešná. Jeho telo si s rakovinou obdivuhodne poradilo a na oslavu svojich stých narodenín ešte šiel po svojich.

Politika mu bola ukradnutá

[content type="longread-pos" pos="left"]

[/content]

Lekári, ktorí tvrdia, že športovci sú odolnejší proti stresu ako ľudia, ktorí sa nehýbu, by mali z Jozefa Lukoviča radosť. Jeho duševný stav je dôkazom tohto tvrdenia. Keď spomína na všetky dlhé roky, ktoré má za sebou, na nič sa nesťažuje.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3UX9 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu