Text: Katarína Lešková
Foto: Ján Krošlák, archív Juraja Gaburu
[content type="longread-pos" pos="left"]
[/content]
P rivítal nás v dominikánskom kláštore uprostred modernej obytnej štvrte vo Zvolene. V snehobielej sutane s veľkými blankytnými očami vyzerá tak trochu ako zjavenie z iného sveta. Hoci chodí o barlách a vidno, že kráča len s námahou, vyžaruje z neho hlboký pokoj. Svoje storočné telo prijíma s pokorou, tak ako všetko, čo sa mu v živote stalo.
Ako päťročnému chlapcovi mu zomrela matka na španielsku chrípku, ktorá vtedy zabíjala ľudí na Orave. Bola to veľmi rýchla smrť.
„Mama bola zdravá mladá žena, ale choroba bola silnejšia než ona,“ spomína dnes už storočný Juraj Gabura. Po jej smrti ostali tri siroty. Juraj mal päť rokov, sestra sedem a mladší brat len tri. „Otec bol v ťažkej situácii,“ vysvetľuje.
„Ako rušňovodič musel chodiť do práce, nemohol sa o nás sám starať. A tak požiadal maminu mladšiu sestru, či by ju nezastúpila a nestala sa našou druhou mamou.“ Jurajova teta sa tak stala jeho macochou. S otcom sa zosobášili a ona si osvojila sestrine deti. Postupne pribudli do domu ďalšie tri deti, ktoré sa narodili z tohto zväzku.
„Druhá mama“, ako ju Juraj volá, bola zásadová, nábožensky založená žena. Nadovšetko milovala svoje povolanie učiteľky a keď sa ho vzdala, vložila všetky ambície do šiestich detí, ktoré vychovávala. Keď mali chvíľku voľna, čítala im úryvky z duchovnej literatúry a rozprávala sa s nimi o Bohu. Na Juraja hlboko zapôsobila.
Videl na nej, ako viera pomáha človeku prekonávať ťažkosti, a to si zapamätal na celý život. Jeho „druhá mama“ to nemala ľahké, nikdy sa však nesťažovala. Verila, že nad ňou bdie vyššia duchovná moc. Priviedla ho k náboženstvu svojím osobným príkladom a dodnes jej je za to vďačný.
Čo sa môžeme naučiť od storočných ľudí zo SlovenskaČítajte
Z gymnázia k dominikánom
Ako gymnazista bol čoraz viac ponorený do duchovnej literatúry. Z Čiech si objednal knihu o dominikánskom ráde, ktorá mu doslova zmenila život.
Zapôsobila naňho osobnosť svätého Dominika, španielskeho duchovného, ktorý zasvätil život pomoci chudobným. Až tak, že sa rozhodol nasledovať ho. V tom čase už cítil silnú potrebu venovať sa duchovnému životu, hľadal však smer, akým sa vydať.
Kniha, ktorú si prečítal, ho priviedla po maturite k dominikánskemu rádu v Olomouci, kde prijal rehoľné meno Akvinas. Tam sa mu dostal do rúk ďalší dôležitý spis s názvom Odovzdanosť Božej vôli.
„Jeho autorom je francúzsky dominikán, ktorý píše o tom, ako môže odovzdanosť Bohu pomôcť človeku v rôznych životných situáciách,“ vysvetľuje Juraj.
To, čo si prečítal, ho presvedčilo, že pozemský život má hlboký zmysel, že nič sa v ňom nedeje náhodou. Aj keď človek nevie, prečo sa udalosti dejú, Boh ho vždy vedie takým spôsobom, aký je preňho v danej chvíli najlepší.
Keď si Juraj osvojil toto poznanie, netušil, že o niekoľko rokov ho čaká ťažká skúška, ktorá preverí všetky jeho vedomosti z kníh v realite. Začiatkom päťdesiatych rokov boli mnohí členovia rehoľných rádov prenasledovaní a väznení. Aj on sa ocitol pred súdom, za pomoc členom takzvanej bielej légie, odporcom socialistického režimu.
„V skutočnosti som bol s nimi v kontakte len veľmi málo,“ tvrdí. Prišli za ním, tak ako prichádzali aj iní – po duchovnú pomoc. No aj to stačilo, aby ho odsúdili na doživotie. Mal vtedy 37 rokov.
[content type="longread-pos" pos="right"]
[/content]
Rozjímanie v samotke
Najprv ho zavreli v Ilave na samotku. Netuší, ako dlho tam bol. Čas tam ubiehal inak ako v bežnom živote. Ostal úplne sám a nevedel, čo ho čaká. Či ho budú vypočúvať, alebo mučiť. Napokon ho väznitelia trýznili „len“ hladom a tým, že mu prerušovali spánok. Ako si na to spomína?
