Prvýkrát v živote telefonovala pred dvoma rokmi v deň svojich stých narodenín. Synovec zo Švajčiarska jej túžil zablahoželať, osobne prísť nemohol. A tak pani Helene Galkovej z Lehníc rodina podala do rúk mobil a usmievavá starenka mala svoju životnú telefonickú premiéru.
Ani pevnú linku doma nemali, netelefonovala nikdy ani z pošty, ako to bývalo zvykom za starých čias. Keď sa jej pýtam, ako je to možné, čuduje sa, že sa čudujem: „Telefón sme jednoducho nikdy nepotrebovali. A na čo by nám bol? Život šiel hladko, nestalo sa, že by bolo treba volať rýchlo lekára alebo čosi také. Môj muž bol remeselník, stolár, dielňu mal doma a aj deti chodili všetky do školy tu v dedine. Kam by som už len telefonovala?“
Čo sa môžeme naučiť od storočných ľudí zo SlovenskaČítajte
Stolárov pravá ruka
Jej rodičia boli „bíreši“ – nájomní robotníci. Chodievali na pole, vždy tam, kde bolo treba porobiť u gazdov sezónne práce. Zo siedmich detí sa iba dve dožili staroby. Traja chlapci zahynuli na fronte, dve dievčatá zomreli ešte vo veľmi mladom veku pre chudobu a na tuberu. Keď pani Helenka skončila meštianku, hneď v štrnástich odišla slúžiť do Bratislavy.
