Na rozdiel od iných spoločností v Československu 60. rokov poskytoval Slovnaft nielen možnosť zoznámiť sa s novými technológiami, ale svojim zamestnancom umožňoval rast v rôznych oblastiach, hovorí ZOLTÁN KOŠÍK, bývalý vývojový konštruktér Slovnaftu.
TEXT: Radka Minarechová
Ako ste sa dostali k práci pre Slovnaft?
Pred Slovnaftom som pracoval vo výskumnom ústave ropy a uhľovodíkov v Novákoch, kde bolo oddelenie zaoberajúce sa automatizáciou chemických prevádzok. Vedúcim bol Miroslav Šalamon. Toto oddelenie bolo v rámci Československa špičkové. Keď sa začal budovať Slovnaft, na Ministerstve chemického priemyslu v Prahe vznikol nápad, že by bolo dobré vybudovať takéto oddelenie v Slovnafte. Rozhodli, že oddelenie z Novák prejde celé do Slovnaftu, aby ho nebudoval od úplného začiatku. Daniel Chmúrny, ktorý pracoval na ministerstve chemického priemyslu, bol poverený dať dohromady skupinu z Novák a previesť ju do Slovnaftu. Oslovil Šalamona, ktorý si potom vybral ľudí, ktorých poznal a o ktorých predpokladal, že budú úspešní aj v Bratislave.
Po dvoch mesiacoch sme prišli do Slovnaftu a začali sme pracovať na svojich úlohách, ktoré sme si priniesli z Novák a boli vhodné pre Slovnaft, napríklad na vývoji kontinuálneho merača hustoty produktov a kontinuálneho merača viskozity, hladinomera s diaľkovým vysielaním, analyzátorov. Ja som bol vedúcim vývojovej konštrukcie.
Aké boli vaše prvé dojmy zo spoločnosti?
Slovnaft bol moderný podnik. Ostatné chemické prevádzky na území Československa už boli staršie a keď som to videl a porovnával, bol to obrovský rozdiel. Do Slovnaftu prichádzali špičkové meracie prístroje a automatizačné a regulačné zariadenia zahraničných výrobcov. My sme mali možnosť vidieť tieto prístroje aj dokumentáciu. Veľmi som sa tomu venoval, lebo to bola veľká príležitosť získať vedomosti takmer zadarmo. Pri našom oddelení bol aj servis regulačných zariadení, takže sme mohli vidieť rozobrané prístroje, ktoré nám ako vývojárom padli veľmi vhod.
Čo sa týka vzťahov, v začiatkoch sa pracovníci Slovnaftu vzájomne poznali. Boli sme si vedomí, že budujeme Slovnaft, že to je naša budúcnosť. Slovnaft vychádzal pracovníkom veľmi v ústrety. Aby nás odbremenil od takých vecí ako pošta, oprava obuvi, krajčíri, všetko bolo blízko. Čo sa týka zdravotnej starostlivosti o pracovníkov, hneď pri Slovnafte bolo zdravotné stredisko. Boli tam aj ďalšie služby, napríklad plaváreň, učňovské stredisko. Tam som aj učil, reguláciu a automatizáciu. Umožnil nám, aby sme mohli v rámci pracovného času aj učiť. Slovnaft bol aj pre mladých, aj pre starších ľudí.
Znovuvybudovanie Apolky na pôvodnom mieste neprichádzalo do úvahyČítajte
Do Slovnaftu ste nastupovali v roku 1960. Bola už vtedy spoločnosť kompletne presťahovaná vo Vlčom hrdle?
Pracoval som na území Slovnaftu, ale do Apollky sme chodievali občas niečo vybrať. Po bombardovaní fungoval krak, lebo sme tam boli na exkurzii, aj niektoré destilácie. Ale postupne sa to všetko odstavilo.
