Lásku k vede objavila už na strednej škole. Z Krompách sa prebojovala na jednu z najlepších univerzít na svete.
Prečo ste vyrazili do boja proti rakovine práve s cholesterolom?
„Cholesterol má oproti kmeňovým bunkám množstvo výhod – je oveľa lacnejší, menej vzácny a nečelí etickej otázke pri jeho používaní. Keď som sa dozvedela o vlastnostiach cholesterolu, zdal sa mi v porovnaní s náročným používaním kmeňových buniek oveľa jednoduchší. Keďže s ním bolo možné experimentovať v laboratóriu, kde som sa v tom čase zaúčala, rozhodla som sa mu venovať a na kmeňové bunky sčasti pozabudnúť.“
Ako liečba funguje?
„Princípom je, že do molekúl takzvaného zlého cholesterolu sa vsunie liečivo, ktoré je aktívne na svetlo. Keď rakovinová bunka takýto cholesterol pohltí, tak sa liečivo v nej usadí a pod účinkom svetla možno bunku zabiť.“
Viete si spomenúť na moment, keď ste sa rozhodli venovať vede?
„Asi vtedy, keď sme v maturitnom ročníku na biológii pitvali prasacie oko. Držala som sa počas toho veľmi statočne, to musím priznať, ale jediné, na čo som sa zmohla, bolo prizerať sa, ako to prakticky robí niekto iný. Približne dovtedy som bola presvedčená, že medicína je pre mňa to pravé, lebo som zbožňovala biológiu aj chémiu. S takouto kombináciou som o ničom inom ako o medicíne ani neuvažovala.“
Ale pitva vás odradila.
„Áno, práve na tej hodine som pochopila, že by som asi naozaj nebola schopná niekoho rezať v operačnej sále, ošetriť vážnu popáleninu, naprávať vykĺbené rameno či oživovať malé bábätko. Určite by som sa to dokázala naučiť, ale každý deň by som sa musela vo svojej práci premáhať. Ale ja si chcem prácu užívať, nie sa do nej nútiť.“
Aké boli vaše vedecké začiatky?
„Na letných programoch v USA a v Južnej Afrike som si uvedomila, že veda je mojím najväčším koníčkom a rozhodla som sa jej naplno venovať. Rok predtým, ako som vypracovala projekt s cholesterolom, som pracovala na rovnakom použití pre mezenchymálne kmeňové bunky. To bol môj prvotný nápad, keď som sa ich snažila zakomponovať do liečby rakovinových ochorení fotodynamickou terapiou. Potenciál svojej práce som prezentovala aj odbornej porote v Los Angeles.“
Neprišli ste bádaním o klasické dospievanie?
„Nemala som veľa času, ale snažila som sa ho využívať produktívne. Namiesto hodinového sťažovania a ľutovania sa, že sa musím veľa učiť, som sa na test jednoducho naučila. S kamarátmi som chodiť von neprestala – a práve to je to, čo mi teraz na vysokej veľmi chýba. Tu je voľného času predsa len menej.“
Ako vaše aktivity vnímali rovesníci?
„Myslím, že spolužiaci sa vždy čudovali, prečo robím popri strednej škole výskum, ale rešpektovali to. Nikdy som od nich nepocítila voči mojim záľubám nič negatívne. Akurát nemali radi, keď som robila paniku pred hodinou, že nič neviem, lebo som sa do toho skutočne doma nestíhala pozrieť.“ (smiech)
Plánovali ste ďalej študovať na Slovensku?
„Hoci som s vedou mala kontakt aj pred začiatkom štúdia na univerzite, neverila som, že sa vedou na Slovensku dokážem reálne uživiť. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo som nikdy nepremýšľala o štúdiu biomedicíny na Slovensku, ba ani v Česku. Ale po tom, ako som sa dostala do kontaktu s organizáciou LEAF, som nabrala odvahu hľadať aj za hranicami Česka a Slovenska.“
Ako k tomu došlo?
„Po absolvovaní Summer Leadership Campu, ktorý organizoval LEAF. Mentori ma inšpirovali najmä v tom, že sa ma veľa pýtali. Neskúšali ma chémiu ani nič podobné, ale pýtali sa ma, čím chcem byť a čo ma baví. Nikto mi nepovedal, čo mám ísť študovať, ale svojím záujmom a otázkami ma naviedli, aby som si na to odpovedala sama.“
Vtedy ste sa rozhodli pre King's College v Londýne?
„Niekoľko mesiacov ma držala predstava, že by som si mohla vyskúšať štúdium na nejakej malej univerzitke na východnom pobreží USA. Ale po istom čase som si uvedomila, že Veľká Británia je podstatne bližšie, mám tam viac známych a v neposlednom rade mi poskytuje oveľa lepšie zázemie na štúdium a rozvoj v biomedicíne.“
A čo atmosféra vychýrenej Massachusetts Institute of Technology?
„Stážovala som tam v lete, mimo školského roku, cez prázdniny, takže bostonské školstvo som si nevyskúšala. Náplňou mojej stáže bola práca v konkrétnom laboratóriu, kde som pomáhala v projekte mojej supervízorky. Nemala som možnosť zúčastniť sa na prednáškach, seminároch ani tutoriáloch. Moja stáž bola jedno veľké praktické cvičenie.“
Negatíva našich univerzít sa spomínajú často. Má slovenské prostredie aj nejakú výhodu?
„Slovenské prostredie znamená menej konkurencie. Hoci sa nám mladým perspektívnym lekárom niekedy zdá, že tritisíc uchádzačov na prijímacích testoch na slovenských univerzitách je obrovské číslo, z vlastnej skúsenosti viem, že napríklad na londýnskych univerzitách je ich aspoň 30-tisíc. A počet miest v ročníku je rovnaký.“
V zahraničí sú dravejší?
„Na Amerike ma frustruje, že tam mám občas pocit, že nič neviem – vždy sa nájde aspoň sto ľudí, ktorí sú v danej veci lepší ako ja. Sedia neprestajne v škole a učia sa byť špecialistami. Ide najmä o prisťahovalcov z Ázie. Naopak, ľudia na Slovensku majú popri štúdiu oveľa viac času aj na svoje súkromie. V Európe ešte stále nenastala éra, v ktorej práca predstavuje celý život človeka.“
