TRSTENÁ. Učiteľom sa stal náhodou. Keby Peter Triščík pred rokmi nepozeral seriál My všichni školou povinní, asi by išiel na poľnohospodársku fakultu do Nitry.
Ibaže stredoškolákovi, ktorý študoval pestovateľstvo v Liptovskom Mikuláši, natoľko učarovala hlavná seriálová postava mladého učiteľa Karfíka, že prihlášku napokon poslal na Pedagogickú fakultu do Banskej Bystrice. Počas štúdia sa stihol oženiť so spolužiačkou a v roku 1990 už držal v ruke červený diplom.
Dnes sa blíži k päťdesiatke a učil šesť generácií trstenských školákov.

Najvďačnejšia práca
Aj tento september začal v Základnej škole P. O. Hviezdoslava v Trstenej s devätnástimi prvákmi. Majú pred sebou spoločnú cestu až do štvrtého ročníka.
„V prvých rokoch som cítil veľkú zodpovednosť za najmladších žiakov, celé prázdniny som sa zvykol na prvákov pripravovať, študoval som metodiky, aby som ich čo možno najlepšie zvládol,“ spomína Triščík.
Hovorí, že je to najťažšia, ale aj najvďačnejšia práca, lebo na konci školského roka učiteľ vidí pokrok, ktorý prváčence dosiahli, čo všetko ich naučil. „Som učiteľ a som na to hrdý. Učenie je mojou prioritou a aj vždy bolo. Napĺňa ma a uspokojuje.“
Zažil aj ťažké chvíle, nedostatok peňazí, ohodnotenia či uznania. „Ale učiteľovanie je aj o vnútornom uspokojení, o detskom úsmeve, o prekonávaní prekážok.“

Učí deti aj chodiť na túry
Peter Triščík sa narodil v Liptove, je zanietený turista a milovník prírody a túto vášeň prenáša aj na svojich žiakov.
Vôbec sa podľa neho túram nevzpierajú, lebo spoznávajú niečo, k čomu ich rodičia nevedú. Na konci štvrtej triedy vraj bežne zvládajú okruh náučného chodníka v Roháčoch.
Zástupkyňa riaditeľky Gabika Kapjarová hovorí, že Triščíkovi prváci sú hrdí, že ich učí muž, aj preto, že na prvom stupni je to rarita.
V rodine Triščíkovcov sú učiteľmi obaja rodičia. Ich tri deti sa však za katedru nechystajú.
Kantor je šéfom aj dirigentom
Aj po štrnástich rokoch za katedrou bratislavský učiteľ Dano Sládek tvrdí, že učiť ho baví.
BRATISLAVA. Dano Sládek učil slovenčinu a dejepis v základnej škole v bratislavskej Vrakuni, pobudol aj medzi stredoškolákmi na obchodnej akadémii, teraz je na strednej odbornej škole.
Po štrnástich rokoch sa veľmi nezmenil. Stále je optimistom. Má na to jednoduché vysvetlenie: „Je skvelé, keď vás práca baví. Mám skrátka šťastie, že som sa v práci našiel.“
Keď pred rokmi niekomu povedal, že je učiteľ, stretával sa s dvoma reakciami. „Dakto sa zhovievavo usmieval, iný si poklepal po čele, či nie som blázon.“
Dnes učiteľ Sládek hovorí, že v práci sa stretáva s toľkými mladými ľuďmi, že stále zostáva duchom rovnako mladý. Rokmi pochopil, že učiteľ môže byť v triede 45 minút šéfom aj dirigentom a je len na ňom, ako deti naladí.
Aby uživil rodinu s malou dcérou musí mať dve práce. Aj jeho priateľka je učiteľkou. „Z dvoch učiteľských platov sa vyžiť dá veľmi skromne a ťažko. Takmer nemožné je to z učiteľského platu a materského,“ hovorí Sládek. Preto sa odsťahoval mimo hlavného mesta, kde sú náklady na život najvyššie.
Spomína aj na výhodu kantorčiny, prázdniny, päť letných týždňov s rodinou.
Sládek je presvedčený, že mužské vzory v školstve chýbajú. „Chlapi v školstve neraz narážajú na nepochopenie zo strany ženských kolektívov. Jednoducho nepremýšľajú rovnako,“ hovorí.
Jarmila Horáková

Beata
Balogová
