Tridsiatnici sa pozerajú na svoje detstvo optimistickými očami, ich rodičov však zachytil v tom najlepšom veku pád komunizmu a nové možnosti, ktoré sa pred nimi vynorili. Odrazilo sa to na výchove ich detí? Ako vyrastali dnešní tridsiatnici? Čo o nich hovoria ich rodičia?
Tridsaťročná žena si v deväťdesiatych rokoch pripadala už stará. Mladosť sa pre ňu skončila. Mala za sebou pár odpracovaných rokov, ale hlavne trojročnú materskú. Tá, ktorá sa do tridsiatky nevydala, bola automaticky starou dievkou.
Nikto nepredpokladal, že slobodný život bol výsledkom jej rozhodnutia a racionálnej úvahy, bola to skrátka tá, čo zostala na ocot. Dnešné tridsaťročné ženy často nielenže nie sú vydaté a nemajú dieťa, ale mnohé nemajú ani partnera.
Sú aj také, ktoré vôbec nemajú takýto životný koncept – vydať sa a rodiť deti. Staré si nepripadajú, cestujú po svete, robia kariéru a vôbec nemajú pocit, že im niečo utieklo. Tridsaťroční muži bývajú u rodičov vo svojich detských izbách, cez deň hľadia v práci do počítača, poobede chodia do posilňovne, večer s kamarátmi do krčmy a cítia sa na vrchole síl.
Zovšeobecňujeme? Isteže. Často sa však s týmto javom môžeme stretnúť, alebo s jeho variáciou na tú istú tému. Otcovia a mamy dnešných tridsiatnikov žili celkom inak.
Otehotneli sme na škole
„Väčšine z mojich spolužiačok sa ešte počas vysokej školy podarilo otehotnieť, takže sme všetci už v dvadsiatich štyroch rokoch mali deti,“ hovorí Daniela (54), mama dvojičiek, syna a dcéry, ktorí majú tesne po tridsiatke. Obidve deti už uzavreli manželstvo, dcéra má ročného syna.
Daniela je teda babkou, hoci vyzerá a aj sa cíti mlado. Nielen dnešní tridsiatnici, ale aj päťdesiatnici pôsobia mladšie a aktívnejšie, než boli v tomto veku ich rodičia. Staroba sa posúva na neskôr.
Daniela si nemyslí, že dnešná generácia tridsiatnikov je menej zodpovedná. „Za socíku to bolo tak: Skončíš školu, nastúpiš do roboty, založíš si rodinu, dostaneš byt a ideš. Práve dnešní mladí to majú ťažšie, musia byť oveľa samostatnejší.“
Kedysi si každý našiel prácu, nezamestnanosť štát nepripúšťal. Dnes sa ľudia do tridsiatky neženú do manželstiev, najprv sa snažia udomácniť na trhu práce, až potom „vymýšľajú“ so založením rodiny.
Aj Danieline deti skončili vysokú školu a robili si ešte PhD. „Je podstatne viac možností, ako ten život môže bežať. Nie je to také nalinajkované jedným smerom. My sme nemali iné perspektívy, všetci sme na tom boli rovnako,“ rozmýšľa nahlas.
Stať sa rodičom v mladom veku sa neskôr ukázalo ako výhoda. Keď deti mali dvadsať, ona mala okolo štyridsiatky a zrazu si pripadala slobodná.
„Po socíku som už mohla cestovať, deti už chodili do školy. Prišla som do Francúzska a tam známa, ktorá mala okolo tridsaťpäťky, ešte len začínala. Vravela: Ešte si vyskúšam nejakú vysokú školu, pocestujem si. Mala veľké plány. Ja som mala vtedy tridsaťjeden, mala som školopovinné deti, pár rokov som už pracovala a ona bola len začiatku.“
Daniele sa vôbec nezdá, že by jej generácia bola v mladosti zodpovednejšia. „My sme nad tým vôbec nerozmýšľali,“ uzatvára svoju úvahu.
„Otehotneli sme a až potom sme to riešili. Nepovedala by som, že to je nezodpovedná generácia, určite nie. Len do toho zodpovedného štádia dospievajú neskôr.“
Boli sme príliš kamarátski
„To, že je táto generácia iná, všetci vieme. Myslím si, že je to aj naša chyba, je to tým, ako sme naše deti viedli. Boli sme s nimi príliš kamarátski,“ myslí si Martina (50). Jej dcéra oslávi o pár dní tridsiatku.
„Narodila sa, keď som mala dvadsať. Brala som ju ako mladšieho súrodenca, brali sme ju na všetky koncerty, bola súčasťou našej komúny. Žila v ilúzii bezpečia, v ktorej sme žili aj my. Trvalo dlho, kým sme pochopili, že svet, v ktorom žijeme, nie je až taký bezpečný.“
