SME

Michal Truban: Každá generácia má svoje krásy detstva

Firmu založil na strednej škole a dnes je jednotkou na trhu. Skúsenosti odovzdáva mladým, angažuje sa v protikorupčných aktivitách. Michalovi Trubanovi by kariéru závidel nejeden päťdesiatnik

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/7/80/8035677/jakl0260_r7189.jpg" author="" longread-pos="full"]Michal Truban. FOTO SME - JOZEF JAKUBČO[/content]

Svoju firmu si založil ešte na strednej škole a dnes je jednotkou na trhu. Svoje podnikateľské skúsenosti odovzdáva mladým začínajúcim firmám, angažuje sa v protikorupčných aktivitách a popri tom sa stíha venovať aj extrémnemu triatlonu.

Hoci má len krátko po tridsatke, Michal Truban má za sebou kariéru, ktorú by mu závidel nejeden päťdesiatnik. Jeho názory nám pomôžu pochopiť, ako tento svet vnímajú generační lídri a čo môžeme od nich čakať.

TEXT: Dušan Taragel

Aké ste mali detstvo?

Pochádzam z Kysuckého Lieskovca, čo je dedina asi 15 km od Žiliny a vďaka tomu bolo moje detstvo veľmi šťastné. Mal som ho rozdelené na hry s kamarátmi, les, šport a neskôr k tomu pribudli aj počítače.

Kto vás k nim priviedol?

Otec. Bol to vysokoškolsky vzdelaný strojár, neskôr začal podnikať a mal záujem o takéto veci, o nové technológie. Odkiaľsi z Česka priviezol počítač Atari, hrával som sa na ňom hry a to ma veľmi bavilo.

[content type="citation"]Hovorí sa, že ak do piatich rokov dieťa pociťuje lásku a starostlivosť, určí to jeho hodnoty. [/content]

Akú úlohu zohrala vo vašom živote rodina? Podporovali vás?

Veľmi. Obaja rodičia sa točili okolo podnikania, mama mala obchod s potravinami v dedine, snažila sa takto podnikať, otec neskôr takisto, pre mňa to bola inšpirácia. Okrem toho, mama ma zapísala na všetky krúžky, ktoré boli, na klavír, na výtvarný, tanečný, aby som si to vyskúšal. Dosť mi to vtedy prekážalo, chcel som sa hrať vonku s kamarátmi, ale vždy som musel ísť na nejaký krúžok. Ale dnes to neľutujem.

Ste ideálnym príkladom tvrdenia, že keď rodičia investujú do vzdelávania detí, tak sa im to vráti.

Určite. Hovorí sa, že ak do piatich rokov dieťa pociťuje intenzívnu lásku a starostlivosť, určí to aj jeho životné hodnoty. V mojom prípade to nebolo preto, že by rodičia na mňa tlačili, skôr mi dávali príklad, čo je asi najlepší výchovný prostriedok. Zbytočne bude niekto dieťaťu prikazovať, aby niečo robilo, ak to sám nerobí.

Ako sa rodičia dostali k podnikaniu?

To si už presne nepamätám, bolo to po revolúcii, keď si mama s kamarátkou založili potraviny. Otec robil v strojárskej firme, neskôr sa osamostatnil. Nehovorím, že sme to mali v génoch, ale bolo to prirodzené - keď tu taká možnosť bola, šli do toho. Otec mal doma aj nejaké prvé podnikateľské motivačné knihy a ako chlapec som si ich zo zvedavosti čítal. Navyše sme mali aj plno časopisov o počítačoch, takže toto bola moja literatúra. Samozrejme, okrem klasických detských kníh. Asi už od malička som chcel byť podnikateľom, bral som to ako hru.

Ako si pamätáte deväťdesiate roky? Vnímali ste aj to negatívne, čo bolo s nimi spojené, organizovaný zločin, mečiarizmus...

Áno, najmä prostredníctvom otca, on kedysi spoluzakladal na Kysuciach VPN, názorovo bol vyhranený. Okrem toho, z našej dediny napríklad pochádzal aj jeden zo známych mafiánov, ktorého potom zastrelili v jednom žilinskom hoteli. Po dedine nám vtedy behali kukláči a v základnej škole, kam som vtedy chodil, to vyvolalo veľké vzrušenie.

Alebo som išiel do Žiliny na jazykovú školu a hodinu predtým tam vybuchla telefónna búdka aj s nejakým chlapíkom, čo tam montoval bombu. Lietali tam vraj peniaze a ja som si hovoril, aká škoda, že som nešiel o hodinu skôr (smiech). Bol som dieťa, nevnímal som to ako nejaké nebezpečenstvo.

Vy ste prvá generácia, ktorá sa s vymoženosťami nových technológií stretávala už od detstva...

Chytilo ma to už pred internetom, v základnej škole som hrával celé dni s kamarátmi hry na počítači. Potom ma začalo zaujímať, ako počítače vlastne fungujú, že by som si sám takú hru urobil. Takže na rad prišlo programovanie, aj som nejaké drobnosti urobil a to ma dostalo do sveta počítačov. Pre mňa je tento digitálny svet úplne prirodzený.

Viete si predstaviť, že by nebol?

Neviem. Neviem si napríklad predstaviť, že by nebolo GPS. Teraz som si to vyskúšal, mal som pokazenú navigáciu a šiel som bez nej do Brna, bol to veľký stres. Nechápem, ako mohli ľudia bez GPS vôbec niekam cestovať a trafiť tam.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Tour bola bez Sagana nudná, no ponúkla aj nový objav Video

Vybrali sme päť najzaujímavejších momentov z tohtoročnej Tour de France.

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral.

Okolo spievajúceho domu je dnes ticho, za posledný rok hrala hudba len raz.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop