„Nech sa páči, milostivá pani, ja vám pomôžem,“ povedal Alois Brunner, vzal od matky dieťa a pomohol jej do nákladného vagóna transportu. Bol koniec septembra 1944 a transport, ktorý stál neďaleko koncentračného tábora v Seredi, mal odviezť ďalšie stovky Židov zo Slovenska do Osvienčimu.
Brunner dobre vedel, čo ich tam čaká. O transportoch vedel všetko a keď to považoval za nutné, sprevádzal ich v minulosti až na konečnú.
Organizovanie deportácií Židov do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov bola jeho špecialita. V roku 1941 riadil deportácie Židov z Viedne, o pár mesiacov na to robil to isté v Berlíne, potom vo februári roku 1943 v gréckom Solúne a od júla toho istého roku 1944 v koncentráku Drancy pri Paríži. Bol krutý, rýchly a nekompromisný.
Preto bol Eichmannovou pravou rukou. Slovensko bolo jeho poslednou štáciou. Prečo?
Posledné dejstvo tragédie
Keď 29. augusta 1944 prekročili nemecké jednotky slovenské hranice a ilegálne Vojenské ústredie vydalo pokyn na začatie ozbrojeného Povstania, začalo sa aj posledné dejstvo tragédie slovenských Židov.
Nemecké jednotky rýchlo obsadili Bratislavu, bez boja prešli západným Slovenskom. Už 1. septembra 1944 sa v Bratislave konala porada vysokých nemeckých dôstojníkov, na ktorej padlo jasné rozhodnutie, že židovskú otázku „vyriešia“ radikálne. Židia žijúci na Slovensku mali byť zaistení a uväznení v táboroch alebo podrobení „zvláštnemu zaobchádzaniu“, čiže fyzicky likvidovaní.
Postupujúce nemecké jednotky zatýkali čoraz viac a viac Židov. So zriadením táborov mali však problém.
V Bratislave sa spočiatku uvažovalo o tom, že Židov vyvezú do protektorátu alebo na územie dnešného Rakúska, no po pár dňoch prišlo k rozhodnutiu použiť na ich koncentráciu jeden z bývalých pracovných táborov – pracovný tábor Židov v Seredi.
Bartolomejská noc v Seredi
Bola to logická voľba. Tábor bol až do posledných chvíľ pred Povstaním plne funkčný, situovaný vedľa železničnej trate a v minulosti, v roku 1942, už úlohu koncentračného tábora pre deportácie Židov plnil.
