TEXT: Monika Vrzgulová, Ústav etnológie SAV / Dokumentačné stredisko holokaustu
T akéto scény sa počas druhej svetovej vojny neodohrávali len na území dnešného Poľska, Nemecka či Rakúska. Pracovný tábor, ktorý navždy poznačil osudy stoviek ľudí, existoval aj na miestach, kde dnes pulzuje svojím životom najväčšie slovenské sídlisko.
Petržalka bola na konci 30. rokov minulého storočia najväčšou obcou predvojnovej Československej republiky. Žilo tu 14-tisíc obyvateľov, Česi a Slováci tvorili viac než polovicu, Nemcov bolo tritisíc, Maďarov dvetisíc.
Napriek tomu po Mníchovskom diktáte neprišlo Československo len o Sudety, ale aj dve obce pri Bratislave - Petržalku a Devín.
Dva dni a dve noci sa v zmätku predierali cez polstoročný most do Bratislavy tisíce ľudí. Vojaci, ktorí museli opustiť starostlivo budovaný systém opevnení i civilisti, ktorí zanechali na pravom brehu svoje domovy. Nemecké vojsko obsadilo obec 10. októbra 1938, z Petržalky sa stalo Engerau (nemecký názov obce).
Neboli za ostnatým drôtom
Tábor v Engerau zriadili na sklonku druhej svetovej vojny v decembri 1944 a existoval do 28. marca 1945. Vznikol ako jeden z pracovných táborov.
Väzni tu mali budovať obranný val proti postupujúcej Červenej armáde. Boli to muži z vtedajšieho Maďarska, rasovými zákonmi označení za Židov. Väčšinu z nich priviezli do Petržalky (Engerau) v dobytčích vagónoch za asistencie maďarských žandárov a nemeckých vojakov. Časť väzňov prišla do tábora pešo.
O jednom z transportov vypovedal po vojne na súde vo Viedni veliteľ kriminálnej polície v Engerau Georg Hoffman: „Z Maďarska prišlo vtedy na železničnú stanicu v Petržalke asi 300 Židov.
[content type="citation"]„Vedúcim tábora u nás bol Dr. Hoppe, rakúsky lekár. Sám zastrelil asi 200 väzňov, ostatných likvidovali strážcovia počas pochodu.”
Ferenc Benjamín,
bývalý väzeň[/content]
Bolo hrozné pozerať, akí boli títo nešťastníci napchaní v jednotlivých vozňoch. Vo vozňoch bolo iba trocha slamy a žiadna nádoba na vykonanie nutnej potreby. Napriek obrovskej zime boli Židia iba naľahko oblečení a niektorí dokonca bosí.
Z vagónov vychádzal strašný zápach, ľudské zvratky a moč viseli v cencúľoch spod zavretých dvier. Transport tvorili muži vo veku 20 až 70 rokov, ktorí pôsobili žalostným dojmom, boli bledí, vyhladovaní a v tvári úplne vystrašení.”
Celkový počet väzňov sa pohyboval od 1700 do 2000. Špecifikom tábora bolo, že uväznených mužov nesústredili na jednom mieste obohnanom ostnatým drôtom.
Umiestnili ich na rôznych miestach Petržalky. Podtábory niesli meno vlastníka budovy alebo názov miestnej časti či ulice: Auliesl (Starý háj), Fürst, Schinawek (miesta lokalizované v súčasnom areáli Incheby), Wiesengasse (Jaroslavova ulica), Leberfinger, Bahnhofstrasse (Nádražná) a tzv. krankenrevier – ošetrovňa v časti firmy Harsch na spracovanie dreva (v súčasnosti tiež areál Incheby). V spomienkach pamätníkov sa objavili aj ďalšie lokality: Hostinec pod gaštanmi (pôvodne Huberov hostinec), dom na Kopčianskej ulici, na Erich Dwinger gasse (po vojne Svätoplukova).
Väzňov ubytovali v tesnej blízkosti civilných obyvateľov, v ich hospodárskych budovách (stodolách, maštaliach), na povalách či v pivniciach továrenských a firemných budov.
Tie im poskytovali len nedostatočné útočisko. Natlačení ležali na hnijúcej slame na podlahe či na drevených pričniach v nevykúrených miestnostiach – bez prikrývok a možnosti zohriať sa a vysušiť si namoknutý odev.
Kto nestačil, toho zastrelili
„Keď väzni prišli do Petržalky, boli v dobrej kondícii aj oblečenie mali obstojné, no za dva mesiace z nich boli trosky," spomínal pán Méri, bývalý pracovník Miestneho národného výboru v Petržalke. (Spomienky Petržalčanov z roku 1976 uverejnil v roku 1994 Ľudovít Dojč v časopise Fragment.)
