V rozhovore pre SME to povedal sociológ MICHAL VAŠEČKA, ktorý pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne.
Utečenci sa stávajú ústrednou predvolebnou témou. Budú parlamentné voľby aj testom našej miery empatie a tolerancie inakosti?
„Do istej miery áno a je to dobré. Voľby budú nielen testom, ale aj poctivým pohľadom do zrkadla. Ukážeme, akí naozaj sme, čo je pre nás dôležité. Celú tzv. utečeneckú krízu a naše reakcie na ňu vnímam ako možnosť povedať si o sebe nepríjemnú pravdu. Môže to naštartovať procesy, ktoré budú problém aspoň reflektovať, keď už nie v krátkodobom horizonte meniť. To, čo odborníci hovoria už veľmi dlho na základe prieskumov verejnej mienky, sa teraz ukazuje aj bez nich. Slovensko je krajina, ktorá má problémy s inakosťou.“
Z čoho táto netolerancia pramení?
„Primárny dôvod treba hľadať v 19. storočí, v spôsobe, akým sme vytvárali náš štát. V strednej Európe sme si zvykli na to, čo vôbec nie je prirodzené, že hranice národného štátu sú totožné s hranicami etnickej skupiny. V snahe o etnickú čistotu sme všetci boli svedkami i vykonávateľmi násilných asimilácií, výmen obyvateľstva, deportácií a genocíd. Aj to je naša stredoeurópska tradícia, nielen kultúra jablkovej štrúdle. Úlohu zohral aj vývoj našej spoločnosti po roku 1989, keď politické elity skôr živili negatívne pohľady na rôzne typy ľudí, ktorí sú iní. Ak do nášho etnicky takmer homogénneho prostredia zrazu prichádzajú výrazne odlišní ľudia, je pochopiteľné, že sú odmietaní.“
Je strach z utečencov iba barličkou, o ktorú väčšina opiera zakorenenú netoleranciu?
„Áno, pomáha im to obhájiť ich názor. Je to však iba spôsob, ako si netoleranciu k inakosti v sebe zdôvodniť. Cez témy ako napríklad možné znečistenie spodných vôd v Nickelsdorfe utečencami pre chýbajúce záchody, či obava zo šírenia tuberkulózy u nás, alebo cholery, ktorou zasa straší Jaroslaw Kaczyński (líder poľskej opozície), ľudia prestávajú vnímať utečencov ako ľudí. V hlavách ľudí – Európanov sa z nich stávajú nositelia nákazy, škodná zver. Je to veľmi podobné tomu, čo veľmi sofistikovane robili nacisti v 20. a 30. rokoch Židom. Zbavovali ich ľudskej prirodzenosti, dehumanizovali ich.“
Na téme utečencov chceli získať body aj extrémistické hnutia, ale asi aj vďaka Smeru im to nevyšlo. Ako to vnímate?
„Politici ‚hecujú‘ atmosféru, ale nechápu zodpovednosť za vývoj spoločnosti. Preberaním tém a rétoriky radikálnych strán ‚kanalizujú‘ niektoré okrajové témy. Vysvetľujú to často tým, že zachraňujú demokratický charakter politiky, lebo časť voličov chce radikálnu politiku, ale extrémistov by nevolila. Ak by témy ako utečenci alebo Rómovia zostali nedotknuté, radikáli môžu naberať na sile. V opačnom prípade sa marginalizujú. Mám pocit, že Smer si bude môcť po marcových voľbách pripísať marginalizáciu Koletbu a SNS. Cena za to je, že sa posunul smerom k nim. Nie nevyhnutne činmi, ale rétorikou určite.“
Preferencie Smeru rastú len vďaka nacionalisticky orientovaným voličom?
„Nie. Môžu to byť aj voliči, ktorí sú trochu autoritárski, ktorí v politike preferujú určité tvrdé interakcie a sú zvyknutí na silného lídra. Viem si predstaviť, že niektorým voličom na politike Smeru toho dosť nevyhovuje, ale vidia, že je akcieschopný. Ľudí priťahuje akcieschopnosť, razancia, schopnosť postaviť sa za svoje zásady.“
Podnecuje vláda svojou rétorikou na väčšiu netoleranciu?
„V tom vidím nebezpečenstvo do budúcnosti. Pokiaľ sa hovorí len to negatívne, začínajú sa prebúdzať archetypy správania, ktoré vyplavujú špinu. Slovensko má svoje tradície, ktoré sú aj veľmi problematické. Veď súčasťou našej histórie je zbavenie sa väčšiny našich Židov a my sme sa s tým ešte zďaleka nevyrovnali tak ako Nemci. Namiesto toho, aby sa politici snažili tlmiť vášne, prebúdzajú spôsoby myslenia, ktoré mali zostať potlačené. Na ‚boji‘ s duchmi minulosti sa pracovalo desiatky rokov prostredníctvom kníh, filmov, učebníc histórie, a dnes vidieť veľký úpadok v celej strednej Európe. Mentálne sa vraciame desiatky rokov dozadu.
