Strane Mariana Kotlebu sa nepáči výstava k 70. výročiu druhej svetovej vojny v Banskej Bystrici.
BRATISLAVA. Štefánia Lorándová zachránila počas holokaustu stovky životov. Slovenským utečencom v Maďarsku pomáhala získavať falošné doklady, neskôr sa dostala do Osvienčimu.
Jej príbeh prostredníctvom výstavy k 70. výročiu skončenia druhej svetovej vojny priniesla nezisková organizácia Post Bellum. Tá 17. Novembra organizuje aj odovzdávanie Cien pamäti národa pre pamätníkov. Ako miesto výstavy si vybrala priestor pred sídlom banskobystrického župana a extrémistu Mariána Kotleba.
Výstava sa Kotlebovi tak nepáčila, že podal trestné oznámenie na „neznámého páchateľa“ za propagáciu sionizmu. Podľa neho príbeh pani Lorándovej šíri násilie a smeruje „k potlačovaniu základných práv a slobôd občanov.“ Ako prvý na to upozornil Denník N.
„Prekvapilo nás to, myslím, že je to pre nich prostriedok, ako sa zviditeľniť,“ povedala Lenka Kopřivová, riaditeľka Post Bellum.
Kotleba ordinuje miss namiesto kultúry Čítajte Príbeh Štefánie Lorándovej
„Pánovi Kotlebovi sa nepáči príbeh Štefánie Lorándovej, ktorá prežila Osvienčim, zachránila stovky židovských utečencov, falšovala im doklady a dostávala ich do Palestíny, kde mnohí vstúpili do armády a bojovali proti takým, ako je pán Kotleba. Ona sama potom za odboj skoro zaplatila životom,“ píše na sociálnej sieti Mikuláš Kroupa predseda neziskovej organizácie Post Bellum.
Organizácia usporiadala výstavu k 70. výročiu druhej svetovej vojny a umiestnila panely na námestí Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici.
Pan Marin Kotleba, pedseda a zakladatel Ludov strany Nae Slovensko, kter se rd oblk do ern uniformy, podal na...
Posted by Mikuláš Kroupa on 5. november 2015
Prekrúcanie histórie
Štefánia Lorándová bola počas vojny členkou sionistickej odbojovej organizácie ha-Šomer, ktorej členovia pomáhali prenasledovaným Židom a zapájali sa do odboja proti nacizmu.
Kotlebova strana v trestnom oznámení tvrdí, že ide o židovské hnutie, ktoré bolo Valným zhromaždením OSN označené za “formu rasizmu a rasovej diskriminácie”.
Rezolúciu navrhli ešte v roku 1975 arabské štáty a presadili ju s pomocou štátov niekdajšieho socialistického bloku, na čele so Sovietskym zväzom. Ide pritom o politicky motivovanú protiizraelskú rezolúciu, ktorá bola v decembri 1991 v OSN zrušená, tvrdí na svojej stránke Post Bellum.
„Argumentácia slovenských ultranacionalistov kritizujúca izraelský nacionalizmus je pokrytecká ako aj fakticky nepresná,“ hovorí Tomáš Nociar, ktorý sa zaoberá extrémizmom.
Je povzbudzujúce, že Ľudová strana Naše Slovensko sa v trestnom oznámení opiera o Medzinárodnú dohodu o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 1965, tvrdí organizácia
„Základnou myšlienkou tohto dokumentu je, že všetci ľudia – bez rozdielu rasy a národnostného pôvodu – sú si rovní. Vyzývame Ľudovú stranu Naše Slovensko, aby tento všeobecný princíp ctila a dodržovala,“ píše v o svojom stanovisku Post Bellum.
Nejde o porušovanie práv
V skutočnosti bol sionizmus moderný židovský nacionalizmus, ktorý hlásal potrebu vybudovať židovský štát. Jeho prívrženci na Slovensku sa pripravovali na odchod do Palestíny. Vzdelávali sa, učili sa hebrejčinu, a takisto dbali na fyzickú kondíciu. Malo im to pomôcť prispôsobiť sa náročným podmienkam v novej domovine, tvrdí historička Katarína Hradská.
„Sionizmus, jeho idey a ich praktické uplatňovanie v nijakom prípade nesúviseli s akýmkoľvek porušovaním ľudských práv a slobôd,“ povedala.
Tvrdé jadro voličov
Podanie trestného oznámenia je prejav antisemitizmu, ktorý krajná pravica často takticky skrýva za svoj údajný boj proti sionizmu, tvrdí Nociar.
Tieto ativity odhaľujú myšlienkové pozadie niektorých predstaviteľov strany, dodal politológ. Verejnosti síce prezentujú témy ako protirómska agenda či kritizujú tradičných politikov ale myslia aj na svoje tvrdé jadro priaznivcov.
„Nezabúdajú ani na tradičné témy pravicového extrémizmu ako biologický rasizmus, antisemitizmus a protidemokratický sentiment,“ povedal Nociar.
Odvážná sionistka, ktorá podráždila „kotlebovcov"
Štefánia Lorándová zachránila stovky životov. Slovenským utečencom v Maďarsku pomáhala počas druhej svetovej vojny získavať falošné doklady. Jej samej však táto odbojová činnosť priniesla internovanie do nacistického koncentračného tábora Osvienčim – Brezinka.Štefánia sa narodila 22. novembra 1919 v židovskej rodine v Michalovciach, jej otec Ľudovít Loránd pracoval ako riaditeľ elektrárne. Roku 1928 náhle zomrel a matka sa s dvomi deťmi odsťahovala do Žiliny.
Ľudovít Loránd bol veriaci, dodržiaval židovské zvyky, no jeho žena mala liberálnejšie zmýšľanie, čo sa neskôr odrazilo i v živote jej dvoch dcér. Keď bolo na konci 30. rokov zjavné, že Židia v celej Európe budú mať pre nacistickú rozpínavosť vážne problémy, bola už Štefánia dospelá a pôsobila ako aktivistka ľavicového sionistického hnutia Hašomer Hacair (HH).
Mladí sionisti sa vtedy pripravovali na presťahovanie do Palestíny, ale po začatí vojny a rozpade Československa pochopili, že sa to môže podariť len jednotlivcom.Začali sa teda sústreďovať na záchranu svojich najbližších a rozhodli sa, že sa pokúsia dostať čo najviac Židov do Maďarska, kde bola únosnejšia situácia než na Slovensku.Štefániu vyslali do Budapešti, aby tam, podobne ako ďalší „agenti“, pripravovala zázemie pre utečencov.
Hranice tajne prekročila v sprievode pašerákov dňa 9. marca 1942. „Margita“ získavala pre Židov novú identitu v Budapešti žila Štefánia pod menom Margita Demeterová. Mala tri hlavné povinnosti: zohnať pre utečencov doklady, ubytovanie a peniaze. Pomáhalo jej, že perfektne ovládala niekoľko jazykov - maďarský, slovenský, nemecký - a navyše vôbec nevyzerala ako Židovka.
Podarilo sa jej oklamať maďarských úradníkov a získavať od nich rodné listy s menami skutočných osôb. Vydávala sa za Maďarku, bola neodbytná, vynaliezavá, vymýšľala si vierohodné zdôvodnenia, a napokon dokázala vybaviť aj policajné prihlášky k pobytu.Všetky dokumenty neskôr falšovala a desiatkam ľudí tak zaistila novú identitu.
Peniaze obstarávala za pomoci židovskej organizácie JOINT.Po čase Štefániu zatkla maďarská polícia, pravdepodobne preto, že niektorý zo zadržaných utečencov prehovoril počas výsluchu.Policajti však „zobrali“ Margitu Demeterovú. Jej skutočné meno nepoznala ani väčšina utečencov, a tak nikto neprišiel na to, že je Židovka.
Putovala do internačného tábora Bačka Topola, kde boli pomery miernejšie než v akomkoľvek židovskom lágri, a kde sa do nej zaľúbil starší veliteľ.„Nič som mu nedovolila, mohol mi len ruku pobozkať. Napriek tomu som však mala v tábore neuveriteľné postavenie. Napríklad prišiel za mnou jeden z dozorcov a povedal mi: ,Margitka, ja by som veľmi chcel ísť na dovolenku, nemohli by ste sa za mňa prihovoriť?‘ A ja som povedala: ,Dobre, ale počula som, že ste kričali na internovaných ľudí, tak nech to už viac nepočujem!‘,“ hovorí pani Lorándová.
Agentúra Tempo
Keď Štefániu alias Margitu takmer po roku prepustili, začala si hľadať prácu ako úradníčka a opäť sa zapojila do ilegálneho hnutia.Vtedy našla v inzerátoch ponuku zamestnania od akejsi agentúry Tempo. Prišla na pohovor a zistila, že je v nemeckej tlačovej kancelárii.„Na stenách viselo množstvo fotografií Hitlera, ale už som sa nemohla otočiť na opätku a odísť. A teraz si predstavte, že som spravila skúšku a oni mi povedali, že som okamžite prijatá. Nevedela som, ako z toho vycúvať, tak som povedala, že chcem nehorázne vysoký plat. A oni aj na to prikývli,“ rozpráva.
Štefánia chcela po pohovore zmiznúť, no nakoniec prácu vzala, pretože ju prehovorili priatelia z odboja, ktorí dúfali, že sa tak dostanú k informáciám.Po pár mesiacoch však všetko prasklo a Štefániu - Margitu opäť zatkli. Vtedy už vyšlo najavo aj to, kým v skutočnosti je, internovali ju ako Židovku.V roku 1944 musela podobne ako jej sestra, ktorú zatkli o pár mesiacov skôr, nastúpiť do transportu. Vlak odchádzal do vyhladzovacieho tábora Osvienčim - Birkenau.
„O plynových komorách som vtedy vôbec nič nevedela. Človek si mohol predstaviť, že Židov nečaká nič dobré, ale že ich hubia v plyne ako hmyz? Komu by niečo také napadlo?“ spomínala Štefánia Lorándová pred niekoľkými rokmi.„Ale keď sme stáli v Osvienčime na rampe a obklopovali nás esesáci so psami, bola pred nami jedna žena z Berlína, taká pekná mladá blondínka. A oni nás vyzvali, aby sme sa sami prihlásili, ak sa cítime chorí alebo slabí, že nás odvezie auto. Nejako som vycítila, že esesáci to s pomocou nemôžu myslieť vážne, že to s tým autom bude nejaká balamuta," spomína Lorándová."Berlínčanka sa prihlásila. Ja som jej hovorila: ,Líza, nerobte to!‘ Lenže ona si azda myslela, že jej neprajem, aby sa odviezla autom alebo čo. Dokonca aj jeden esesák jej povedal: , Ach, du kannst noch laufen.‘, pretože videl mladú ženu a vedel, že by ešte mohla žiť. Ale druhý SSman ju vzal, keďže sa naozaj urputne hlásila. Keď sme potom prišli do lágru, tak nám miestne dievčatá rozprávali, že to bola súčasť tzv. selekcie, a že tie ženy, ktoré oddelili, práve ,letia komínom‘. Zabili ich hneď po príchode.“
Z Osvienčimu do československého pohraničiaČinnosť v odboji zaistila Štefánii určitú popularitu medzi väzenkyňami z lágrovej hierarchie. Pomohli jej a zapísali jej meno (aj meno jej sestry) na zoznam žien určených na deportáciu do iného tábora. O Osvienčime nebola ani na konci života schopná hovoriť.
„Bola to taká hrôza, že na to vôbec nedokážem myslieť. Chcela som len jediné: odísť preč. Kamkoľvek. Nevedela som, kam nás odvezú, ale bola som vtedy presvedčená, že horšie miesto, než je Osvienčim, už na zemi nie je,“ povedala.
Dostala sa do pracovného transportu, skončila vo fabrike v Sudetách, v bývalom československom pohraničí. Vojnu prežila, rovnako ako jej sestra a mama.
Po vojne vstúpila Štefánia Lorándová do KSČ, pracovala na ministerstvách zahraničných vecí a vnútra. Vyslali ju do Sovietskeho zväzu, aby zabezpečovala repatriáciu Čechov z Volyne, a vtedy sa prvýkrát stretla so sovietskou realitou. Jej komunistické presvedčenie zaznamenalo prvé trhliny.Začiatkom 50. rokov napísala list vysokému funkcionárovi KSČ Viliamovi Širokému, s ktorým sa poznala. Rozprávala, ako v liste kritizovala pomery v strane a v krajine.Následne ju predvolali pred disciplinárnu komisiu, musela dať výpoveď zo zamestnania a z KSČ ju vylúčili. Až do dôchodku sa potom živila ako prekladateľka a tlmočníčka.
Jirka Luděk
