BRATISLAVA. „Drvivá väčšina ľudí na Slovensku nemá rada imigrantov, skoro nikto sa so mnou nerozpráva," hovorí 18-ročný Afganský utečenec Ahmad, ktorý prišiel na Slovensko sám bez rodiny pred dvoma rokmi. Priznáva, že deväťmesačná samota v pobytovom tábore mu spôsobila psychické problémy, ktoré musel riešiť odborník.
Vo štvrtok sa zúčastnil na večeri pre azylantov spojenú s kreslením, ktorú zorganizoval Goetheho inštitút spolu s výtvarníčkou Danielou Krajčovou, ktorá dlhodobo robí aktivity pre utečencov v táboroch. Voľne sa na ňu cez sociálne siete mohlo prihlásiť desať miestnych, ktorí sa stretli s desiatimi utečencami.
„Ak je niekto zavretý v tábore dennodenne a má možnosť urobiť si výlet do Bratislavy, tak je to pre neho veľký prínos,“ povedala Krajčová.
Pred hranicami
Ahmad zaplatil prevádzačom, ktorí ho mali cez Tadžikistan, Rusko, Ukrajinu a potom cez Slovensko dostať do Nemecka. Pred ukrajinskou hranicou však prevádzači náhle zmizli.
„Šesť dní sme šli pešo po Ukrajine bez jedla a bez vody a nakoniec nás nechali na slovenskej hranici. Mali sme v skupine rodinu s deťmi, ktorí volali o pomoc, až nás našli policajti a my sme požiadali o azyl,“ povedal Ahmad.
Po asi roku strávenom v utečeneckých táboroch dostal doplnkovú ochranu. Chodí na základnú školu a dúfa, že si nájde uplatnenie ako automechanik alebo kuchár. Aby mal z čoho platiť účty, pracuje popri štúdiu v sklade. Kedže sa bál odmietnutia najprv kolegom hovoril, že je zahraničný študent. Neskôr, keď sa s spoznali priznal, že je utečenec.
„Ahmad je sympatický človek, ale spomínal mi, že zatiaľ nemá frajerku. Poradil som mu, aby chodil na tancovačky,“ hovorí dôchodca Michal Majtán. Tvrdí, že sa večere zúčastnil, aby preňho utečenecká kríza bola aj o konkrétnych príbehoch ľudí nielen filozofická otázka.
