Nejde o to nájsť riešenie. Dôležitejšie je nájsť modus. Akýsi spôsob žitia. Netreba nútiť Bulharov alebo Slovákov milovať cudzincov či utečencov, nezdá sa mi to ani prirodzené. Dôležité je ľuďom hovoriť, že je tu nová realita a treba sa naučiť v nej žiť.
IVANA KRASTEVA parížske udalosti zastihli v Bratislave. Prišiel sem na každoročné Stredoeurópske fórum, aby rozprával o prístupoch európskych krajín k migračnej kríze. Hovorili sme spolu o novej realite, v ktorej sme sa ocitli po piatkovej noci a hľadali súvislosti a možné návody, ako neprepadať panike.
TEXT: Zuzana Kepplová
Povedali ste, že po teroristickom útoku v Ankare či páde ruského letu na Sinaji Európa nesmútila tak, ako teraz. Je to symbolikou toho, čo sa stalo? Ako si to vysvetľujete?
To, čoho sa ľudia boja, ukazuje ich mentálne mapy. Prečo 8000 zabitých v ukrajinskom konflikte je pre nás hrozivejšie, než všetci zabití v Sýrii? Predstavujeme si Ukrajinu ako súčasť Európy a Sýriu nie. Pri niektorých konfliktoch jednoducho viac spolucítime a ani nezáleží na tom, aký máme na konflikt názor. A práve toto zmenila utečenecká kríza. Európa sa takmer cez noc naučila, že v skutočnosti susedíme s každým. So Sýriou, s africkými krajinami, s Afganistanom. Hovoríme o šiestich miliónoch ľudí po celom svete, ktorí zväčša skončili v chudobných krajinách, no vďaka komunikačným technológiám vedia, že môžu skončiť lepšie, pretože je tu Európa.
Akú úlohu v tom hrajú technológie?
Môžu si jednoducho zavolať a povedať Príď sem, nie tam. Tu sa k tebe budú správať lepšie, ako tam. Toto je druhá stránka myšlienky, ktorá sa nám doteraz tak veľmi páčila, že sme všetci prepojení. Výsledkom je, že sa musíme zmieriť s predstavou, že sme všetci susedia.
Je to pre nás dobrá alebo zlá správa?
Šok z tohto zistenia platí viacnásobne v menších a provinčnejších krajinách, ako sú tie naše. Ľudia v mestách, ako je Londýn alebo Paríž, sú si vedomí, že veľký svet existuje, pretože sa odohráva aj tam u nich. Ale u vás a aj u nás v Bulharsku sme zvykli poznať ľudí, ktorí bývajú vedľa.
Hovorili ste pred časom, že Európa je rozdelená nielen na východnú a západnú časť, ale aj na mesto a vidiek. Stali sme sa prístupom k migračnej kríze akýmisi európskymi vidiečanmi?
Eurokríza sa strednej Európy až tak nedotýkala. Len Slovensko a Estónsko majú euro, ale ostatné naše krajiny nie, nebolo to pre nás také kritické. Slovensko bolo počuť, no pre nás to bola kríza iných Európanov. Potom prišla Ukrajina a rozdelila samotnú východnú Európu. Krajiny ako Maďarsko, Česko a Slovensko sa prikláňali na ruskú stranu. A potom Poľsko a baltské štáty hovorili, že to, čo sa deje, je priamou hrozbou pre ich bezpečnosť. Pri utečeneckej kríze boli stredoeurópske štáty otvorene nepriateľské, no ukazuje sa tu rozdiel nie medzi vládami, ale medzi spoločnosťami. Aj Nemecko je rozdelené, no značná väčšina utečencov skutočne vítala. V strednej Európe boli vlády nepriateľské, pretože boli hlboko presvedčené, že verejnosť je nepriateľská.
Ako si vysvetľujete ústretovosť nemeckej spoločnosti? Grécka kríza nimi až tak nepohla.
Neuvedomujeme si celkom, že po vojne práve Nemci utekali z rôznych častí strednej Európy. Boli vyhnaní napríklad z Poľska, Česka. Takže mnohí dnešní Nemci majú vlastne utečeneckú históriu. Nerozmýšľame o nich ako o utečencoch, pretože to boli Nemci poslaní do Nemecka, no boli to utečenci. Aj preto sa stredná a východná Európa po vojne značne homogenizovala. Napríklad Poľsko bolo pred vojnou značne etnicky zmiešané: Poliaci, Litovčania, Židia, Ukrajinci. Dnes tvoria 98 percent obyvateľstva Poliaci. Takže sme si zvykli, že ľudia naokolo sú podobní a jediní cudzinci, ktorých stretávame, sú turisti. Ďalším dôvodom je, že žiadna z krajín nebola koloniálnym panstvom. Nemáme pocit, že sme šli do sveta, a preto by sme mali očakávať, že svet prichádza k nám.
Tento argument u nás zaznieval. Mnohí sa pýtali, prečo by mal byť problém teraz prerozdeľovaný medzi všetkých, ak niektoré štáty kedysi zo sveta profitovali?
Áno, zvykli sme si, že sme obete. Nedokážeme prijať, že teraz túto rolu na seba berie niekto iný. Ukážem to na svojej skúsenosti z návštevy Indie. Pochopil som jednak, že som biely, a preto mám aj viac peňazí. Moje problémy sú neporovnateľné so starosťami tých ľudí.
Vy ste cestovali, ale mnohí naši ľudia nemajú iný kontakt s ďalekým svetom, než cez médiá. Správy z Blízkeho východu máme väčšinou z druhej ruky. Teraz prebieha konflikt v Burundi, o ktorom sa v našich médiách nedozvieme, Afrika pre nás mediálne takmer neexistuje.
Aj keď BBC urobí úžasný dokument zo Sýrie, bulharský reportér bude mať oveľa väčší efekt na ľudí, pretože hovorí ich jazykom, pýta sa otázky pre nich dôležité. Toto mám na mysli, keď hovorím o provincionalizme. Pre nás bola veľkým svetom Európa, o zvyšku sme veľa nevedeli, a preto nerozumieme, prečo teraz k nám prichádza. Neustále sa hovorilo, ako meníme svojich susedov. Európa sa rozšírila. Hovorilo sa, že Turecko sa zmení. Arabské krajiny tiež. A teraz začíname chápať, že, naopak, druhí môžu zmeniť Európu. Všetko, čo sme doteraz milovali, nám ukazuje svoju druhú stranu. My môžeme meniť druhých, ale aj oni nás.
A je to problém? Svet sa mení, vždy sa menil.
V tejto kríze dostáva na frak kozmopolitný pohľad na svet. Elity, intelektuáli dostávajú zabrať, ľudia im všeličo vyčítajú: Vy máte kam ísť, poznáte cudzie jazyky, máte medzinárodné siete. No my žijeme v malých mestách, v malý krajinách a nemáme kam inam ísť! Pre nás je toto jediné miesto na život a chceme ho udržať také, ako ho poznáme. Nemám rád, keď sa moralizuje voči týmto ľuďom, pretože ich strach je oprávnený. Každá zmena produkuje spätný úder. Jednu vec na tranzícii skutočne vítal každý: otvorenie hraníc. Teraz je to najväčšia hrozba. My sme z otvárania hraníc profitovali, teraz ich staviame.
Bulharsko je zvláštny prípad: vybudovalo plot na hranici s Tureckom oveľa skôr než Maďarsko, no zároveň ochotne splnilo kvóty v plnom rozsahu.
Sme na hranici s Tureckom, sme chudobná krajina a naše inštitúcie nie sú známe efektivitou. Bolo nám jasné, že Bulharsko tento problém samo nevyrieši. Jedinou našou šancou bola Európa. Keby sa Nemecko rozhodlo byť sebecké, povedalo, že sa bude držať Dublinského dohovoru, ani jediný utečenec by v Nemecku neskončil, pretože Nemecko nesusedí so žiadnou takzvanou nie bezpečnou krajinou. To by bola tragédia pre krajiny ako Bulharsko, Grécko, Taliansko. A aj keď verejnosť bola nepriateľská, bolo pre nás veľmi dôležité ukázať, že vieme byť solidárni a tiež očakávame solidaritu. A Bulharsko neriadi žiaden univerzitný profesor, premiérova reakcia bola jednoducho rozumná. Pri kríze, ako je táto, treba mať v prvom rade spojencov.
Ako hodnotíte postup visegrádskych krajín?
Odhliadnuc od Česka alebo od Slovenska, skutočne nerozumiem Poľsku. Ako si môžu myslieť, že utečenecká kríza nie je ich problém, ale budú chcieť vysvetliť, že Rusko sa týka všetkých? Súčasťou problému je, že posledných 25 rokov sme žili vo veľmi vypočítateľnom svete a teraz sa to zmenilo.
Ako toto vysvetlíte ľuďom ako politik? Ako im zvestujete správu, že jednoducho budeme žiť vo svete, ktorý je menej bezpečný? Je to fakt, ale ako to poviete?
Ako poviete rodine, keď je niekto vážne chorý? Prvé dni neveríte vlastným ušiam a potom sa snažíte s tým žiť. A toto je naša situácia: máme problém a ten jednoducho neodíde. Predstavte si, že chcete zastaviť migráciu. Môžete na hranicu poslať všetkých vojakov. Ale čo urobíte? Začnete strieľať? Ako by to ovplyvnilo naše spoločnosti? Sú ľudia, ktorí hovoria, že by sme nemali prijať nikoho, pripravení poslať svoje deti na hranicu alebo do Sýrie? Merkelová z toho urobila paneurópsky problém, a preto teraz znáša obrovskú kritiku, už to nie je len grécky alebo taliansky problém.
Ako teda narábať s myšlienkou, že je to náš spoločný problém?
Mali by sme sa napríklad viac zaujímať o dianie v Sýrii. Mali by tam byť aj slovenskí reportéri a naučiť sa mená veliteľov jednotlivých skupín a vidieť rozdiel medzi jednou skupinou rebelov a druhou. Pretože len keď ľuďom prinesieme veľa podrobností z miesta, dokážeme zmeniť diskusiu.
