[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/57/5714434/5714434.jpeg?rev=2" author="SME - Gabriel Kuchta" longread-pos="full"]Naima Abdiová žije už niekoľko rokov v Trnave, pochádza zo Somálska. Krajinu opustila aj s rodinou ako jedenásťročná, lebo ich ohrozovali militanti.[/content]
NAIMA ABDIOVÁ utiekla zo Somálska na Slovensko pred šiestimi rokmi pred miestnymi radikálmi. Má veselú povahu, no musela sa zo začiatku vyrovnať so samotou, mala problémy na úradoch a zažila, aké je to, keď si ju Slováci mýlia s Rómkou.
TEXT: Roman Cuprik
Na Slovensko ste prišli s mamou a šiestimi bratmi s vízami, ktoré vybavil váš otec. Aký bol azylový proces?
„Moji starší bratia, ktorí mali vtedy viac ako 18 rokov, prešli normálnym azylovým procesom, museli ísť na pohovor. Ja som bola neplnoletá, takže to prebiehalo jednoduchšie. Boli sme v zaisťovacom tábore v Humennom tri týždne a potom nás presunuli do pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi. Tam sme našťastie neboli dlho, pretože otec, ktorý už predtým dostal na Slovensku ochranu, už mal pre nás byt. Takže hneď na druhý deň ráno sme šli do nášho nového domova.“
Dostali ste azyl?
„Dostali sme prechodný pobyt a doplnkovú ochranu, ale chceli sme azyl. Podali sme odvolanie, ktoré nám zamietli, a potom po dvoch rokoch sa rozhodli, že azyl dostaneme. Bol to úžasný pocit. Budúce leto už to bude sedem rokov, odkedy som sem s rodinou prišla a chystáme sa spoločne požiadať o občianstvo. Takže nás zase čakajú papierovačky.“
Aké najväčšie problémy ste zažili s úradmi?
„Úrady na Slovensku sú naozaj problém. Dokonca aj cudzinecká polícia, ktorá by mala najlepšie vedieť, ako sa zaobchádza s imigrantmi, nie je dostatočne informovaná. Platí to aj o zdravotnej poisťovni, úrade práce či škole. Najskôr sme zo Somálska ušli do Sýrie a až potom na Slovensko. Niektoré papiere, ako napríklad vysvedčenie, sme teda mali aj zo Somálska aj zo Sýrie. Museli sa preložiť do slovenčiny, potvrdiť u notára a potom sa k tomu muselo vyjadriť ministerstvo. Museli sme stále chodiť hore-dolu s každým papierom.“
Aké je to pre cudzinku chodiť po slovenských úradoch?
„Keď sme začali chodiť na úrady, čoskoro sme zistili, že si s úradníkmi nerozumieme. Hoci sme vedeli dobre po anglicky, o úradníkoch to neplatilo. Nám zase chýbala znalosť slovenčiny, lebo sme tu boli asi len rok. Navyše, samotní úradníci niekedy nevedeli, čo s nami robiť alebo aké papiere nám vydať. Jeden pracovník nám povedal to a druhý niečo iné. Najhoršie bolo, že na začiatku sme nemali azyl, ale len prechodný pobyt, ktorý neuznávajú ani zdravotné poisťovne, ani lekári. Druhý problém bol ten, že nie vždy bol s nami na úrade nejaký dobrovoľník, ktorý by nám pomohol.“
