Jeden zo železničných predákov to vyslovil takmer otvorene, keď povedal, že pre nich je aj týchto 25 tratí dôležitých, lebo je to len začiatok „deštrukcie železníc“.
Vo štvrtkovom televíznom Klube otvorenej spoločnosti už ľavicový exminister Ftáčnik (SDA) aj štátny tajomník ministerstva práce pravicovej vlády Beblavý otvorene hovorili o tom, že rušenie lokálnych tratí bolo zástupným problémom. Ani jeden z diskutérov však nebol priamo aktérom štrajku, bolo by preto veľkým prínosom, keby sa otvorene vyjadrili aj samotné železnice a odborári.
Podľa predsedu SDA je zásadným problémom samotná reforma železníc, ktorá nebola dostatočne prerokovaná s odbormi a vedenie železníc s nimi teda ani nemohlo dospieť ku konsenzu. Beblavý podotýka, že podľa jeho informácií odborári možnosť rokovať o reforme mali…
V každom prípade je možné, že hoci sa nahlas hovorilo o rušení lokálnych tratí, odborári sa v skutočnosti snažili hneď na začiatku zablokovať akékoľvek zmeny, keďže s reformou železničných spoločností neboli nijako stotožnení. Možno predpokladali, že vedeniu železníc nemusia ustupovať vôbec v ničom, keďže blokovaním nákladnej dopravy dokážu spôsobiť ekonomický kolaps. Naopak, vedenie železníc a neskôr aj ministerstva možno nechceli obnoviť prevádzku lokálok ani nie tak preto, že by to finančne neuniesli, ale z obavy, že by tým ukončili reformu skôr, ako sa začala.
Vzhľadom na to, že železnice každoročne zadlžujú štát o niekoľko miliárd korún, vláda nejakú zmenu v ich hospodárení jednoducho urobiť musí. Štrajk železničiarom okrem znížených výplat a pokazených vzťahov na pracoviskách nič nepriniesol a bol teda jednoznačne neúspešný.
Neúspešný však bol aj pre druhú stranu. Vznikla totiž nezmyselná situácia, keď aktéri štrajku na jedno mysleli a druhé hovorili, pričom sa spoločne dopracovali k desiatkam miliónov škody a poznaniu, že z hľadiska reformy sú stále tam, kde boli pred začiatkom štrajku.
Tento lose-lose systém treba zmeniť. Ak by odbory akceptovali myšlienku, že v určitom rozsahu sú aj nepopulárne zmeny na železnici nevyhnutné a, naopak, vedenie železníc akceptovalo, že reformu treba dohodnúť s odbormi, situácia by sa konečne pohla dopredu. Navyše ak by sa problém lokálok „odpolitizoval“, mnohé z nich by sa dali zachrániť, či už vďaka vstupu súkromného investora, regiónu, alebo racionalizáciou prevádzky. Za takéto riešenie bojovala napríklad skupina mimovládnych organizácií, ktorá získala na svoju petíciu v priebehu piatich dní vyše 19-tisíc podpisov.
Ako poznamenal Ftáčnik, podpora lokálnej dopravy je podporou mobility pracovnej sily. Pozitívnym príkladom môže byť práve Kaníkovo ministerstvo práce, ktoré vopred uverejnenú predstavu o novele Zákonníka práce neskôr v sérii rokovaní s odbormi zmenilo tak, že sa blíži k všeobecne akceptovateľnému zneniu.
Pre odbory ešte môže byť problémom spôsob, ako vyhlásiť, že akceptujú novelu Zákonníka práce pravicového ministra. Nakoniec, vždy sa to dá spraviť „s výhradou“.
