Ak ešte donedávna mohla neprehľadná situácia s referendom a petičnou akciou pripomínať paralely s referendovým chaosom spred piatich rokov, dnes už sú rozdiely zrejmé.
V januári 1997 opozičné strany rozbehli spoločnú petičnú akciu za priamu voľbu prezidenta a potom presadila koalícia HZDS-SNS-ZRS uznesenie o troch otázkach týkajúcich sa NATO. Prezident Kováč dostal petíciu s 521 580 podpismi v takom termíne, že po ich kontrole obe iniciatívy spojil a 13. marca vypísal referendum so štyrmi otázkami na dni 23. a 24. mája 1997. Osud tohto plebiscitu je známy a dnes už aj bývalý minister Krajči priznáva svoju zodpovednosť za jeho zmarenie.
Neplatné však boli aj ďalšie tri referendá, a to preto, že sa inštitút priamej demokracie využíval na presadzovanie úzko straníckych záujmov. Či už to bolo Ľuptákovo referendum, alebo petičné akcie HZDS za neprivatizáciu podnikov, alebo za predčasné voľby, účasť nikdy nedosiahla požadovaných 50 percent a v dvoch prípadoch prišlo len 20 percent voličov. Aj preto je dnes otázka využitia referenda aktuálna a citlivá zároveň.
Už v polovici mája dostanú občania možnosť vyjadriť sa hlasovaním k zásadnej otázke vstupu krajiny do únie európskych štátov. Keďže v otázke podpory vstupu do EÚ u nás panuje konsenzus, rozhodne účasť. Prieskumy síce môžu zvádzať k optimizmu - deklarovaná účasť je nad 70 percent - ale netreba podceniť úlohu informačno-motivačnej kampane.
Inou otázkou je prístupový proces do NATO (kde sa na rozdiel od Európskej únie referendum nevyžaduje). Na rozdiel od iných kandidátskych štátov sa vďaka petičnej akcii za referendum o členstve v NATO otvorila u nás aj táto otázka. Signatári proklamujú, že chceli obidve hlasovania spojiť a tým ušetriť peniaze. To však už zrejme nebude možné.
Rýchlosť ich petície dosahuje len polovičnú dynamiku oproti petičnej akcii z roku 1997 a ťažko odhadovať, kedy a či sa podarí vyzbierať potrebný počet podpisov.
Petičný výbor tvrdí, že ak by hárky odovzdal do konca marca, prezident by ešte aj po využití 30-dňovej lehoty na ich kontrolu stihol vypísať v rovnakom termíne ďalšie referendum. Zákon však prezidentovi ukladá vypísať referendum po splnení všetkých náležitostí do 90 dní a neexistuje žiaden dôvod, prečo by mal chcieť zopakovať chaos so spájaním referend. Ak by čisto hypoteticky prezident vyhlásil na máj ešte druhé referendum s inou otázkou, museli by prebiehať fyzicky oddelene - ako v roku 1998, keď boli komisie zvlášť na voľby a zvlášť na referendum. Teda v konečnom dôsledku by sa finančné prostriedky neušetrili.
Takýto scenár je málo pravdepodobný a signatári by sa nemali pokúšať hádzať vinu na plecia niekoho iného. Medzinárodná kríza predsa odporcom NATO prihráva, aby časom zozbierali 350-tisíc platných podpisov predstavujúcich 8 percent voličstva. Omnoho ťažšie však bude presvedčiť väčšinu obyvateľstva, aby sa zúčastnila na hlasovaní s cieľom prekaziť náš vstup do aliancie.
Jána Čarnogurského, Eduarda Chmelára, KSS, SNS a zelených síce spája odmietanie smerovania do NATO, ale nevedia ponúknuť rozumnú alternatívu. Je to takmer nemožné, keď jeden sníva o návrate ku klasickej armáde „záklaďákov“ a spojenectve euroarmády a Ruska, druhý chce armádu úplne zrušiť, tretí hlása neutralitu a štvrtý chce „naskákať do tankoch“ smerom na Budapešť.
Po volebnom roku 2002 nás teda čaká nemenej zaujímavý rok referendový.
Autor: PETER NOVOTNÝ(Autor pôsobí v Občianskom oku)
Beata
Balogová
