Z čoho tento rozpor vyplýva? Myslím, že jeho hlavným zdrojom je nízky sociálny kapitál. Nízka dôvera ľudí v reformy spočíva aj v nízkej dôvere k politikom, ktorí ich robia. To sa potom prenáša do správania ľudí. Neplatí totiž len to, že politici sú takí, aká je spoločnosť, ale aj to, že spoločnosť je taká, akí sú politici. Najhlbším zdrojom „blbej“ nálady ľudí je to, že nič neplatí, ale zato funguje rozsiahla politická korupcia, klamanie a podvádzanie, notorické nedodržiavanie sľubov.
Príklad prvý. Protizákonné odpočúvanie je jedným z najhlbších zásahov do súkromia a najzavrhnutiahodnejších porušení ústavy. Netýka sa len politiky, ekonomickej špionáže, terorizmu, ale zasahuje aj do najintímnejších sfér ľudského života. Je rodnou sestrou eštebáckych manier, kde si nikto nemôže byť istý, či ho niekto neodpočúva a nesleduje.
Preto je pochopiteľné, keď predseda vlády hovorí o provokácii a mafiánskych praktikách. Verejnosti však dlhuje odpoveď na niekoľko zásadných otázok. Prečo nevystupoval proti odpočúvaniu v iných kauzách? Prečo sa ozýva až v tej, ktorá sa dotýka jeho a jeho strany? Prečo sám v známej kauze SPP odpočúvanie využíval a zneužíval? Prečo sa odpočúvanie a jeho zverejňovanie rozrástlo za jeho vládnutia do dnešných rozmerov? Prečo je možné nelegálne odpočúvať, záznamy voľne predávať a dokonca do odpočúvania zvonka vstupovať?
A napokon, či chce, či nechce, musí sa vyrovnať s klientelistickým syndrómom SDKÚ, ktorý naznačujú jeho vlastní koaliční partneri. Ako majú ľudia dôverovať reformám, keď si nie sú istí, či sa na nich jeho politická strana nenabaľuje?
Príklad druhý. Ešte dnes svieti z billboardov predvolebný slogan, na ktorom nám tváre troch politikov sľubovali, že ich slovo platí. Problém bol len v tom, že neplatilo. Ale ak slovo politika neplatí, ako mu má človek dôverovať? Ako má dôverovať politikom, ktorí jeden deň ľuďom pridajú a druhý im to zoberú? Ako má dôverovať politikom, ktorí jeden deň ľudí presviedčajú o úspechu reformy verejnej správy a druhý deň ju od základu prerábajú? Ako má dôverovať reformám podpredsedu vlády, ktorý jeden deň odmieta dôchodkovú reformu a rovnú daň a druhý deň to má všetko urobiť?
Príklad tretí. Známy politológ sa v tlači vyjadril, že reformy sú potrebné. S tým možno vrelo súhlasiť. Zároveň dodal, že „bez nich by bol život ešte horší“. Nevdojak nám tak oznámil, že s reformami je život zlý. Ako má však človek dôverovať reformám, ktoré mu sľubujú, že jeho život nebude horší, len zlý? Reformy môžu byť hádam úspešné len vtedy, keď budú ľudia dôverovať tomu, že ich život bude aspoň o čosi lepší.
A tu sme pri jadre problému. Politici chápu reformy ako technický a vecný, a nie ako ľudský problém. Nechápu, že zmyslom reforiem je nielen ušetriť (a podľa správania politikov najmä na ľuďoch), ale predovšetkým a v prvom rade poskytnúť ľuďom kvalitnejšie sociálne služby, dopravu, zdravotníctvo, školstvo, kultúru. Ak im ponúkajú namiesto horších služieb „len“ zlé, nemôžu sa ľudia stotožniť s reformami, aj keď sú ekonomické fakty lepšie, ako si myslia.
Autor: PETER ZAJAC(Autor je literárnym vedcom a predsedom programovej rady OKS)
