definitívne schválil, znamenalo by to, že recidivistov v disciplíne násilných trestných činov by na tretíkrát už čakalo povinné doživotie.
Opozícia a časť právnickej obce búrlivo protestujú. Niektorí hovoria aj o porušovaní ľudských práv a berú do úst meno Ústavného súdu. Asi nadarmo. Princíp predsa spoľahlivo funguje v anglosaských krajinách, kde sa práva a slobody občanov držia v úcte väčšmi než na kontinente.
O poschodie nižšie stojí odborná debata. Ako v každom spore (okrem rovnej dane) existuje aj tu množstvo argumentov za i proti. Podstatné je toto: Z oboch strán už rozobrali problém na najmenšie súčiastky také právne kapacity, že slovenská vetva diskusie nič nové do témy nevnesie. Všetko už bolo povedané a napísané.
Trikrát a dosť je klasický prípad, ktorý je taký odborne zamotaný, že rozuzlenie musí mať triviálne - politické. Ohlasuje ho aj vládne vyhlásenie, ktoré doslova uvádza, že „o inštitút trikrát a dosť sa bude opierať nová filozofia trestania“. A sme v jadre veci - zavedenie istých prvkov anglosaskej tradície do trestného práva je politickým programom koaličnej vlády. Správne - čím viac prvkov z efektívnejšie fungujúcich systémov prevezmeme, tým funkčnejší sami budeme. V prípade trikrát a dosť je takým prvkom preferencia princípu zvýšenej ochrany spoločnosti pred princípom prevýchovy páchateľa.
Tu by sa aj mohla debata končiť. V tej istej novele trestného zákona však prichádza záverečný kontrapunkt: zvýšenie dolnej sadzby za korupciu verejných činiteľov z dvoch rokov na tri. Zaujímavé - ak vládny program ohlasuje „novú filozofiu trestania“, nie je takto „sprísnená“ taxa pre úplatkárov v štátnej a verejnej službe trápna? Pri dnešnej intenzite debaty o korupcii a pri vedomí faktu, že títo ľudia vlastne rozkladajú politický systém v jeho základoch, nemala by byť represia práve pri tejto skutkovej podstate omnoho výraznejšie akcentovaná?
To je tá správna otázka, ktorá by nás mohla nad trestnou novelou z dielne KDH a vlády naozaj vzrušovať. PETER SCHUTZ