Argumenty majiteľa Drukosu uverejnené v SME hovoria o tom, že Ruskovým návrhom na spoluprácu vyhovel skôr z obavy pred spravodajstvom Markízy, než z nadšenia nad jeho podnikateľskými zámermi. Nehovoria však o vydieraní.
Dokonca aj v prípade, že by Rusko o obavách Mojžiša z televízie Markíza vedel, pokiaľ neponúkol mlčanie spravodajstva za spoluprácu Drukosu, tak jednoducho nevydieral. Navyše, možných motívov pre to, aby si Mojžiš obchádzal Ruska, je určite viac, než len obava z negatívnych informácií o Drukose.
Otázkou ostáva, prečo sa vzor prezieravého podnikateľa, za akého sa vydáva Rusko, púšťal do obchodov s partnerom, ktorý má kontroverznú povesť. Na druhej strane, na to, aby bol politik z niečoho obvinený skutočne stačí, aby ho niekto z niečoho obvinil, čo Mojžiš v tomto prípade urobil…
Ak sa budú koaliční partneri ANO venovať prípadu „vydierania“ s rovnakou intenzitou, s akou sa ANO zaoberalo podobne nekonkrétnymi informáciami o klientelizme v iných koaličných stranách, čakajú Ruska krušné chvíle. Značný politický tlak, ktorý bol reakciou na hmlisté dvojzmysly anonyma (ktoré, keďže originálny text rozhovorov podnikateľa Badžgoňa nikdy uverejnený nebol, mali byť navyše len akýmsi sekundárnym zdrojom), bol očividne neadekvátny.
Buď teda dotyční politici vedeli niečo, čo nechceli nahlas vysloviť a list anonyma využili ako „zámienku na akciu“, alebo sa snažili vyťažiť zo situácie nejaké výhody pre seba.
Druhá spomenutá možnosť by znamenala, že vo svoj prospech využili dvojsečnú zbraň, ktorá sa môže kedykoľvek obrátiť proti nim samotným, ale aj v prípade prvej možnosti nebol zvolený postup správny. Vždy, keď sa rieši iný problém, než ten, ktorý politické subjekty trápi v skutočnosti, vznikajú neželané dôsledky v podobe nových problémov. V tomto prípade je to faktická legitimizácia metódy založenej na anonymnom zasielaní „prepisov“ ukradnutých, alebo nelegálne odpočutých rozhovorov. „Analytik“ takýmto zhrnutím rozhovoru môže výrazne skresliť jeho obsah, ale na misky váh treba vždy klásť závažnosť informácií (v tomto prípade neurčitých narážok a slovných hračiek s diskutabilným obsahom) a právo občana na súkromie.
Súdy takto získanú informáciu ako dôkaz akceptovať nesmú, médiá ju ako informáciu prijať môžu a vyšetrovateľ ju preveriť musí. Pokiaľ politici nevedia, akú hru sa niekto rozoslaním anonymov snaží rozohrať, nemajú relevantné informácie o tom, čo vlastne podnikateľ v skutočnosti povedal a aj tie, čo majú, sa dajú vysvetliť rôzne, mali by od týchto informácií udržiavať aspoň elementárny odstup. Ochota pod akoukoľvek zámienkou tvrdo zaútočiť na koaličného partnera vedie k tomu, že sa svojej šance chytá aj opozícia predsa nebude chváliť koaličné strany v situácii, keď sa hania.
Ak sa potom „antikorupčná“ schôdza parlamentu chvíľami podobala skôr na cirkusové vystúpenie, než na serióznu debatu, má na tom podiel aj správanie politikov vládnej koalície. A „nová politická kultúra“ Pavla Hrušovského sa napokon stále viac zužuje len na sympatie niektorých koaličných subjektov k poslaneckej skupine Vojtecha Tkáča.
Inak, zdá sa, ostalo všetko po starom.
Beata
Balogová
